Svet v ohrození

Podvody svetom vládnu- podvody včerá, dnes , zajtra



Čítanie prvé  píše sa rok 2002 november -  Mikuláš Dzurinda odovzdal Slovensko  vojenskému bloku NATO

Čítanie druhé  píše sa rok 2003 február -  Očakávanie sa naplnilo. Parlament SR vyslovil súhlas

Čítanie tretie  píše sa rok 2003 marec  -  OSN nezabránili USA vojenskému útoku proti Iraku

Čítanie štvrté  píše sa rok 2003 apríl  -  Vojna proti Iraku sa chýli ku koncu. Všetko dopredu vyrátané s presnosťou počítača

Čítanie piate  píše sa rok 2003 august  -  Prezident USA Bush vyhlásil tvrdú vojenskú okupáciu celého zvrchovaného  územia

Cítanie šieste  Doslov - bez konca-  Päť mesiacov okupovania irackého územia, územia irackého ľudu.









čítanie prvé - píše sa rok 2002 november.
Pán Dzurinda, terajší predseda vlády, oddaný, horlivý stúpenec arogantnej imperialistickej politiky USA a európskych západných kapitalistických veľmocí, dokončil na čom sa dohodol s prezidentom USA G. Bushom počas jeho častých návštev vo Washingtone, medzi štyrmi očami. V Prahe zaplatil preddavok EU. Odovzdal Slovensko  vojenskému zoskupeniu NATO, čo už sa definitívne uskutoční pravdepodobne v máji roku 2004.
Bez akéhokoľvek súhlasu ľudí tohto štátu. Odoprel vôľu národa aby sa k tomu vyjadril v ľudovom hlasovaní. Podporoval ho v tom aj prezident republiky Shuster a predseda parlamentu Pavol Hrušovský. Bez najmenšej zábrany neváhali poprieť jeden z hlavných nepísaných zákonov západnej demokracie- ľudové referendum- spoluúčasť ľudu na riadení svojho štátu, pri rozhodovaní tak závažnej otázky, ako zbavenie sa suverenity štátu. Posunuli tak Slovensko ďalej pod vplyv moci USA a európskych kapitalistických mocností ako je Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia.
Pán Dzurinda v televízii na otázku redaktorky, tesne pred odchodom do Prahy a tesne aj po odchode z Prahy ako sa zachová, ak USA napadne Irak, s veľkým oduševnením a rozžiarenými očami vyhlásil, že USA vo všetkom podporí. V čase,  keď ešte zmluvu o vstupe ani nepodpísal, v čase keď proti vojne s Irakom nesúhlasia a USA nepodporujú veľmocenské štáty Európskej Únie ako je Nemecko a Francúzsko. V čase keď ľud samotných  západných  kapitalistických zemí masovo v státisícových zoskupeniach demonštruje proti pripravovanej vojne USA proti Iraku.
Pán Shuster a Kukan sa predbiehajú, kto z nich má väčšiu zásluhu v podpore USA v pripravovanej koristníckej vojne proti Iraku. Shuster aby nepremeškal svoj čas a nezaostal pozadu, oduševnene vyzýva na prípravu zapojenia Slovenska do tejto vojny a ponúka s veľkou horlivosťou svoju osobnú zaangažovanosť, aby vraj Slovensko nezaostalo za svojimi susedmi. Dzurinda nato hneď ponúka USA vojenské jednotky vycvičené pre boj vo vysokohorskom teréne ( asi mal na mysli Afganistán ) a pán Šimko, čo by minister národnej obrany nečakal a asi o 3 týždne ponáhľal sa osobne presvedčiť do Liptovského Mikuláša, ako ďaleko je Slovenská jednotka rýchleho nasadenia v pripravenosti. Páni vo vysokom stupni zápalu a nekrotenej, bezuzdnej horlivosti si zrejme ani neuvedomujú, že sú zapálenými stúpencami, podpaľačmi vojny, ľudovejšie povedané štváči vojny a mali by stáť pred súdom Slovenskej republiky.   
Pán Shuster, prezident Slovenskej republiky, vysoký komunistický funkcionár ešte po novembri 1989, ktorý teraz pre vyváženosť a ďalšie osobné karieristické záujmy inšpiruje už zainteresovanosť Slovenska na spomínanej vojne, aby Slovensko vraj nezaostalo za svojimi susedmi, ako aj pán Dzurinda, ktorý už osobne, priamo ponúka vojenskú pomoc, teda posiela slovenských mladých chlapcov do boja proti štátu, ktorí proti Slovenskej republike nevyvíja naprosto žiadnu nepriateľskú činnosť a už vôbec nie vojenskú, ktorý Slovensku nevypovedal vojnu, dočkali sa  odmeny už ani nie po dvoch dňoch po Pražskom summite, keď " Priatelia Slovenska" na počesť dosiahnutia "víťazstva" za účasti všetkých veľvyslancov od roku 1993 na Slovensku, na slávnosti za tým usporiadanej na takzvanom "galavečere" ako to oznámila redaktorka televízie Markíza a za účasti ex ministerky zahraničných veci USA pani Olbreitovej, dostávajú vysoké vyznamenania, zatiaľ čo ľud zostáva v šoku, čo sa vlastne deje, čo títo ľudia kam až v bezuzdnej horlivosti z osobných záujmov túžiacich po osobných úspechoch, tuto ich rodnú krajinu ženu.
Nezaostali ani horliví šéfredaktori a redaktori, ktorí niektorí zo strachu aby neprišli o miesto ( po najväčších čístkach pri nastupovaní Dzurindu k moci v roku 1998- dočasné "väzenie" vtedajších redaktorov slovenskej televízie v budove ST na Slávičom údolí ) a niektorí aby neprišli o prilepšenie z peňazí venovaných na novú kampaň ( desať miliónov ), zahájili v médiach masovú psychózu. V čase keď rakúska televízia na dvoch kanáloch , ( Rakúsko člen EU ), v deň konania summitu v Prahe vo večernom spravodajstve tuto tak pre celú Európu vraj historický "významnú" udalosť odsunulo až na vedľajšie miesto udalostí dňa a až po šiesti minútach ukázali budovu kde sa summit NATO konal a hneď na to Beneša, ako podpisuje dekréty a obrazne zvýraznili odsun sudetských Nemcov ako nastupujú do pripravených vagónov, o významnom dosiahnutí výsledkov summitu ani slovo. O sprevádzajúcich ohromných demonštráciach proti NATO ani jeden záber, zatiaľ však v slovenských médiach  deň čo deň, ráno čo ráno, večer čo večer už pomaly nepočuť o existenčných problémoch ľudu o nezamestnanosti vyše pól milióna práceschopného obyvateľstva tejto malej krajiny. Už nepočuť o výstrahe a hrozivých dôsledkoch dzurindovej vlády, ktorá vedie tento štát do záhuby. Zato však o príprave na vstup do NATO, EU a reformácii celej zeme ( reformácia- rozumej prechod od režimu socialistického zriadenia k režimu kapitalistického zriadenia ), v niektorý reláciach vypĺňa tato problematika až tri štvrtiny vysielacieho času. Na tuto masovú psychózu v médiach upozorňoval už pred časom predseda politickej strany Smer, ako na nebezpečný jav pre slovenskú spoločnosť.
Podľa prírodných zákonov každá akcia vyvoláva reakciu. Slovenský ľud nie je bábka zavesená na drôtikoch a nedá si ani vymývať mozgy, ani zapredávať a s malou výnimkou ani nie za americké doláre. A tak sme sa mohli napríklad dňa 20. 12. 2002 dozvedieť v  STV1-2, TV Markíza a Joj z  prieskumu verejnej mienky, že pokles hlasov za vstup Slovenska do NATO a EU poklesol oproti minulému mesiacu o 4 až 6 percent. To je dobrá správa pre Slovensko a signál pre pánov z najvyšších štátnych postov, kam až môžu. Treba to brať však realistický. Páni nakoniec pri referende o vstup do EU dostanú toľko hlasov, koľko potrebujú. Mimo parlamentnej strany KSS všetky strany so vstupom súhlasia, podporujú ho a teda kontrola pri konečnom sčítaní je takmer nulová a takmer na sto percent z manipulovateľná. Propagandistom ( plateným aj neplateným ) však občasné takéto nepriaznivé zverejnenie výsledkov vyhovuje. Je účelové a dopredu ospravedlňuje vyhodených 10 miliónov korún na kampaň na presvedčovanie obyvateľstva za veľmi potrebné a už si pripravujú miesto vo vrecku kam z nej veľkú časť odložia.
Pán Dzurinda  má problém.

Irak bude napadnutý USA a to bez ohľadu či už komisia OSN podá pre Busha priaznivú správu, alebo potvrdí, že Irak zbrane hromadného ničenia nevlastní. Vojnou chorobné posadnutý priateľ Dzurindu nebude musieť volať telefónom. Dzurinda sa mu pred svetom zaviazal tesne pred pražským summitom NATO a aj po ňom, že mu poskytne pomoc vo všetkom o čo ho požiada. Našil si však na seba búdu a prirobil problém. Vyslanie bojových jednotiek do zahraničia musí schváliť parlament ústavnou väčšinou a tú pán Dzurinda v parlamentne nemá. Nie je však problém v zásadovosti a jeho osobných charakterových vlastností obrátiť sa na opozičné strany HZDS a SMER, ktorým doteraz nemohol prísť na meno a arogantne sústavne odmietal ich ponúkanú spoluprácu v akejkoľvek forme.
A tak sa tajne a už aj verejne vyjednáva.

Kšeft je v plnom prúde. Je isté, že HZDS svoje hlasy dá. Dzurinda a KDH dajú zas dobrozdanie pre HZDS ľudovým stranám v EU na prijatie do ich spoločenstva. To už teraz by nebol problém. Pán Mečiar zmäkol keď utekal do USA po kolenačky o odpustenie za prehrešok, že neschvaľoval naplno zahraničnú politiku  USA a v minulosti nebol moc naklonený pre NATO a tak sa aj staval k otázke prijatia Slovenska doňho. Tam však neuspel. Bush je v takejto veci neoblomný a nikomu neodpustí a tobôž  nie Mečiarovi. Lepšie pochodil pán Žiak. V čase keď sa išiel do USA ospravedlniť, bol naňho vydaný medzinárodný zatykač zásluhou SKDU a KDH. Nič sa však nedialo, aj napriek tomu, že v tom čase bol v USA aj Dzurinda. Žiak v USA zatknutý nebol a doma po návrate všetko po tichu sa potratilo niekam do stratena. Dohovie, čo sa všetko dozvieme, až raz budú tieto návštevy odtajnené aj v súvislosti vzťahu Dzurindu k nim. Niečo za niečo a dá sa teda očakávať, že HZDS hlasy odovzdá a naplno podporí Dzurindu vo vojne proti Iraku ozbrojenými bojovými jednotkami. Urobí tak aj pán Fico, lebo strach z neobmedzenej moci pána sveta zasahovať do vnútorných záležitostí zemí je "opodstatnený" a odveta by sa dala očakávať i keď nikto nevie kedy a ako, ale každý vie že by prišla.
Všeobecne sa počínanie pána Mečiara dá pochopiť asi v tom zmysle ako bolo naznačené, lebo takému nátlaku, aký bol naňho vystavený od Busha a jeho spojencov, ako aj jeho  prisluhovačov na Slovensku, by málokto odolal a pán Mečiar i keď sa robí, nie je taký silný muž a má slabiny v osobných charakterových vlastnostiach. Tiež už každý vie, že počas jeho vlády nenadobudol len malé staré auto ako prehlasoval na verejnosti. A tak sila jeho voličov a sympatizantov, ktorí ho po roky držali k vôli postoju k NATO, je tamtá. Ľudia ťažko odpúšťajú zradu a zbabelosť. Pán Mečiar môže očakávať začiatok konca jeho strany. Mohol sa však poučiť na príklade zradných politikov Weisa a Migaš , ktorí ukradli stranu pracujúcim a dali ju naplno do služieb k dispozícii nastupujúcemu  kapitalizmu na Slovensku a cez ich piatych špičkových ministrov vo vláde hlavne iniciatívami a horlivosťou pani Schmägnerovéj zruinovali celý sociálny systém, ktorí si pracujúci počas desiatky rokov ťažko vydobyli  namiesto toho, čo ich mali ochraňovať a to všetko len pre pažravosť, aby neprišli o "ministerské korytá a vysoké funkcie v štátnych postoch" a vysoké ministerské príjmy. Stranu zničili a teraz sú z nich po práve politické mŕtvoly. Toto hrozí aj Mečiarovi zásluhou jeho celkového postoja na slovenskej politickej scéne v poslednom čase a naviac po stratení politickej moci sa ľahko stane vytúženou korisťou pána Paľka, ktorí ho má ešte stále v bruchu.

Späť

Čítanie druhé - píše sa rok 2003 február

Očakávanie sa naplnilo. Parlament SR vyslovil súhlas. Pán Dzurinda si nič lepšie nemohol ani želať. Vláda má voľné ruky a má naponáhlo. Aby už nič tento súhlas nemohlo ohroziť a prípadne rozhodnutie BR zvrátiť. Dobre premyslená poistka. Protichemickú jednotku posiela Dzurindová vláda do Kuvajtu do vojny proti Iraku tak, aby svoju východziu bojovú pozíciu zaujala už do konca februára. Všetko v súlade na prianie USA s prípravou vojny, zaujímaním východzieho bojového postavenia vojenských námorných síl, pozemného vojska a leteckej a raketovej vojenskej sily Spojených štátov severoamerických a ich najbližších spojencov Veľkej Británie.
Až je neuveriteľné, ako predstavitelia štátnej moci na Slovensku, ktorým ľud zveril moc do ich rúk a poveril ochraňovať záujmy tejto zeme, vedia narábať s pokrytectvom a ospravedlňovať svoje konanie zaobalené do úplne protichodného zmyslu konania a sú ochotní podstúpiť prosté klamstvo, ktoré môže svojou úvahou s porovnaním prirodzenej reality odhaliť každý radový občan. Zo zaujatia východzieho bojového postavenia slovenskej vojenskej jednotky v Kuvajte ( presne podľa vojenskej terminológie ) sú schopní urobiť z núdze cnosť a ľudu nahovárajú, že do vypuknutia vojny tato jednotka ide plniť humánne poslanie. Je to výsmech do tváre občana a odpovedá to celkovému poňatiu pána Dzurindu o čestnosti, spravodlivosti, keď sa zaväzoval svojich sľubom pri summite NATO v Prahe, že bude vo všetkom podporovať USA a bude stáť na strane spravodlivosti. Teda jeho spravodlivosti. 
O vojenskej operácii slovenských vojakov vo vojne USA proti Iraku Dzurindová vláda rozhodla už 29. januára a predložila na súhlas Národnej rade SR. Opozícia ( Smer ) navrhla, aby zasadanie rady bolo zrušené a zišlo sa za týmto účelom až po zasadnutí a uznesení BR o 14 dní. Pravicové strany tento návrh zmietli zo stola. Rozhodnutie bolo už dávno dopredu dohodnuté a podporené stranou HZDS. Avizované tajné a neskorej verejné vyjednávanie bolo pre Dzurindu úspešné a umožnilo mu tak opäť sa zavďačiť Buschovi. Splnený sľub o jeho bezvýhradnej oddanosti sa opäť potvrdil.
Pán Mečiar si zas vydýchol a očakáva, že jeho postoj bude odmenený, že vyhrážky zo strany pravicových strán, najmä pána ministra vnútra Palka na neoprávnené protizákonné nadobudnutie majetku počas jeho vládnutia sa postupne vyparia do zabudnutia a aj jeho strana HZDS bude doporučená a dokonca aj stranou SMK  na prijatie do Európskeho spoločenstva ľudových strán ( to je ešte viac pravdepodobnejšie, ale už to nebude jeho strana, ale strana pána Tkáča, ako nastávajúceho verného služobníka pravicových strán na Slovensku ).
Aj na tak chúlostivej otázke ako je vojna sa dá zarobiť. Podľa chválospevu predstaviteľov pravicových strán o západnej vyspelej demokracii, v demokracii je to bežné... Dokonca aj predseda poslaneckého klubu za HZDS a iní poprední členovia tejto strany hlasovali za odoslanie slovenskej vojenskej jednotky do vojny proti Iraku. Vraj podľa svedomia, že vraj ich rozhodnutie nebolo politické. Pán Mečiar na zasadaní parlamentu zbabelo absentoval, aby sa vyhol verejnému hlasovaniu za to, na čom sa dohodol s Dzurindom a tak pravica bodovala, keď nepriamo získala hlas tak vysoko postaveného predstaviteľa opozície. Radový občan to nemôže inak posúdiť ako zbabelý čin a pán Mečiar si tak vykopal vlastný hrob a hrob aj pre jeho stranu. Každý jeho volič a sympatizant musí pochopiť čo sa stalo. Zrada a zbabelosť sa neodpúšťa. Z politickej scény Slovenska mohol odísť aj dôstojnejšie už z toho dôvodu, čo prv pre tento národ a jeho ľud vykonal. Pravicovým stranám to vyhovuje a dosiahli to, o čo sa už dávno pred týmito závažnými svetovými udalosťami darmo snažili. 
Súhlas parlamentu odoslať slovenskú vojenskú jednotku do vojny proti Iraku nie je čistý. Na občana má urobiť dojem, že nejde o splnenie požiadavky USA aby sa Slovensko priklonilo na ich stranu a tak sa postavilo otvorene s plním vedomím za vojnu proti Iraku. Pán Dzurinda vie veľmi dobre, že Spojené štáty severoamerické na Irak zaútočia i bez súhlasu BR OSN a tak bolo vyhlásenie parlamentu aj koncipované. Obsah rezolúcie ktorá by oprávnila útok USA na Irak bude po ďalšom pokuse Buscha silným tlakom na svetové spoločenstvo zostavený tak, že sa bude môcť vysvetľovať pre každého, ako komu bude vyhovovať.  Pán Dzurinda posmelený výsledkom udalostí v poslednom čase slovenskú vojenskú jednotku pošle do boja tak či tak. Pritom sa ešte počíta s vykonštruovanými umelými obvineniami Iraku a vyprovokuje ho k nejakým krokom, ktoré USA dajú  akoby opodstatnené oprávnenie použiť silu podľa ich uváženia. Je to nebezpečná politika, ktorú Dzurinda pri jeho plnom vedomí podporuje, bez ohľadu na slovenskú verejnú mienku a odporu proti vojne na celom svete . Klamstvá sa prispôsobujú s časovým postupom vývoja udalostí. Pán Kukan ešte pred nedávnom prehlasoval, že slovenskú bojovú protichemickú jednotku vyšlú do vojny mimo územia Slovenska iba tak, ak sa zistí že boli alebo sú porušované ľudské práva. Vo vyhlásení nie je ani zmienka o niečom takom. Taktika ospravedlnenia sa mení z dňa na deň, podľa najčerstvejších udalostí vyvolávaných arogantnou politikou USA z pozície sily proti Iraku a proti iných arabských, či komunistickým štátov na celom svete. Pravdou je a na tom sa nič nemení, že rozhodnutie o jednotke urýchlene ju odoslať do Kuvajtu aby zaujala východzie bojové postavenie v súlade s vojskami USA a Anglicka bolo dopredu premyslené a rozhodnuté z jedného jediného dôvodu, aby sa okamžite vyhovelo americkej požiadavke, aby sa Slovensko priklonilo na ich stranu a zapojilo do vojny proti Iraku. Pán Dzurinda si splnil záväzok voči Buschovi a to ešte pred ďalšou plánovanou rezolúciou BR, ktorá by tieto ich spoločné plány mohla ohroziť, prípadne úplne znefunkčniť. A to sa Dzurindovi podarilo len a len s pomocou opozičnej strany HZDS a jej odštiepeneckej frakcie na čele s pánom Tkáčom aj napriek tomu, že väčšina poslancov pravicovej strany KDH hlasovala proti odoslaniu jednotky. 
Horlivosť Dzurindu a jeho blízkych spoločníkov k Buschovi je tak silná a ľstivá, že naprosto ignorujú postoj EU k tejto vojne, ktorú tato nepodporuje.  Treba pripomenúť chovanie tohto jastraba, krvilačného vojny, že bez akéhokoľvek konzultovania s inými zodpovednými činiteľmi sám z vlastnej iniciatívy  pripojil svoj podpis predsedu vlády k ostatným post komunistickým štátom, ktoré sú kandidátmi pre vstup do EU, ku novovytvorenej koalície pre podporu USA do vojny proti Iraku bez akejkoľvek podmienky, teda aj bez súhlasu BR OSN. Tak sa stali z vazalov bývalého Sovietskeho zväzu vazalmi USA a tak sa aj prirodzene správajú.
Toto konanie post komunistickým zemí na čele s Poľskom a pobaltských štátov, prvej zemí Sovietskeho Zväzu nie je náhodné, alebo vrtochom nejakého iniciátora. Je to dobre dopredu premyslený postup USA v boji o získanie týchto stredo a východoeurópskych štátov do svojej sféry moci v rámci boja o získanie nadvlády nad celým svetom a
zároveň rozbiť EU v jej zárodku a zbaviť sa tak najsilnejšieho nastávajúceho konkurenta v tomto úsilí. Americkí bosovia nezabudli na pomoc disidentom a ich prisluhovačom všetkých týchto krajín v čase studenej vojny a stálo ich to nemalú materiálnu pomoc prepočítanú na americké doláre a teda títo teraz po uchopení postov štátnej moci na ktoré sa dostali za ich všestrannej podpory musia splatiť Spojeným štátom svoju daň. Ide tu o vysokú hru o ktorej nemá pán Dzurinda ani poňatia i keď v nej nehraje zas nejakého púheho štatistu. 
Konflikt USA-Irak nie je osamotený  a novinkou na svetovej politickej scéne. Nejde ho oddeliť od ďalekej a blízkej minulosti v oblasti blízkeho a stredného východu stálych vojnových konfliktov a veľmocenských záujmov.
Arabské štáty ležia na tomto území na najbohatších a najväčších zemných ložiskách ropy na svete. Preto boli a sú stredobodom záujmov mocných, veľmocenských záujmov najmä USA ale aj Ruska a európskych veľmocenských kapitalistických zemí. 
Bude pozoruhodné všimnúť si premeny mocenského postavenia zemí vo svete za niekoľko posledných desaťročí. Najmä dravej, arogantnej imperialistickej politiky USA. Je náhodné, že Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Nemecko a neskorej Francia a Veľká Británia strácali a niektoré úplne stratili vplyv na dianie vo svete? Isteže nie. Po páde arabskej dynastie v Bagdade sa Arabi postupne a nedobrovoľne dostali pod tureckú nadvládu. Až  neskoršie sa stali súčasťou Osmanskej ríše. Po skončení prvej svetovej vojny a po páde Osmanskej ríše víťazi Veľká Británia a Francia - arabský svet považovali za dedičstvo po Osmanskej ríše. Na toto dedičstvo si vyhradili výlučné právo. V tajnej dohode medzi Veľkou Britániou a Francúzskom z roku 1916 sa obidva štáty dohovorili na rozdelení arabského sveta.
Veľká Británia dostala:
Irak, Egypt, Arabský záliv a Palestínu. 
Francia dostala:
Sýriu, Libanon, Tunis, Maroko, a Alžírsko.
Po skončení druhej svetovej vojny začalo obdobie studenej vojny. Prezident Truman považoval Sovietsky Zväz za najväčšie ohrozenie záujmov Spojených štátov. Tento názor určoval ďalších 50 rokov orientáciu ich vnútornej ale hlavne zahraničnej politiky. Do udalosti začal zasahovať ZSSR. Nastal vhodný čas. Prudký rozmach národne oslobodzovacích bojov spôsobil rozpad koloniálnych mocností, umožnil otvoriť dvere exportu socialistickej revolúcie. Studená vojna znamenala hlavne aj boj o získanie čo najväčšieho vplyvu na vznikajúce nové zeme, oslobodzujúce sa z pod koloniálneho jarma. Bodovali hlavne ZSSR a USA. Veľkej Británie sa rúcal impérium pod nohami. Francia stratila všetko čo mohla o Nemecku ani nehovoriac. Postupným naberaním hospodárskej, politickej a hlavne vojenskej moci ako nátlakových a donucovacích prostriedkov sa USA postarali totálne o rozpad koloniálnych mocností. To bol prvý významný krok, aby si svet začal uvedomovať, že do popredia sa predral dravý, arogantný imperialistický obor, ktorý bude mať všade, vždy a vo všetkom čo sa bude vo svete diať prvé a posledné slovo.
Nemecko, Francuzsko, Belgia a iné európske štáty, ako bývalé koloniálne mocnosti ale aj Rusko sú proti napadnutiu Iraku Spojenými štátmi nie z ľudských humánnych dôvodov. Vypracovaním nového plánu na riešenie krízy okolo Iraku Nemeckom a Francúzskom, nastala nová situácia. Boj o Irak, boj o irackú ropu. Zabrániť Spojeným štátom severoamerickým vojenský dobyť a obsadiť iracké územie a zabrániť tak, aby Amerika získala toto nerastné bohatstvo Iraku len pre seba. Sú dohady ako to bude vyzerať v Iraku po vojne. Vraj ešte nikto na tuto otázku nevie odpoveď. Vyše tri tisícky platených disidentov a cvičených v Maďarsku nie len pre boj, ale hlavne pre vytvorenie podmienok pre vznik bábkovej vlády totálne oddanej Spojeným štátom, dáva jasnú odpoveď na tuto otázku a Amerika to ani nepopiera. Podeliť sa o korisť, Rusko dostalo už prísľub, ale  zrejme tento neodpovedá ich predstavám a tak sa pridalo k Nemcom a Francúzom. Zdá sa však, že i napriek tomuto, tejto  priezračnej snahe, nepodarí sa, aby bolo Amerike zabránené vojnou obsadiť Irak. Bývalé koloniálne mocnosti ani spolu s Ruskom nemajú na to ani silu, ani iné prostriedky, iba akési zúfalé deklarovanie o pláne vyriešiť túto irackú krízu a to nestačí. Americké odhodlanie dobiť územie Iraku za každú cenu a akýmikoľvek prostriedkami nevynímajúc krvavou cestou, plán na dobytie irackého územia zmariť, bývalým koloniálnym mocnostiam sa nevydarí ani za podpory Ruska. K vojenskej konfrontácii medzi týmito dvoma stranami neprichádza absolútne do úvahy. Amerika nemá v súčasnosti vo svete konkurenciu vo vyzbrojení. Je tak silno vyzbrojená, že nasadením tejto najmodernejšej, najmohutnejšej ozbrojenej sily na svete v takom počte na tak malom priestore v krátkom časovom nasadení, že mohutným prekvapivým úderom môže dosiahnuť ekvivalentne účinok zbraní hromadného ničenia. To je sila argumentov Buscha, pred ktorými má rešpekt celý svet .
Nech už zvíťazí jedna alebo druhá strana, Amerika či Nemesko s Francúzskom a Ruskom, Irak príde o svoje nerastné bohatstvo o ropné ložiská tak či tak, či už krvavou alebo nekrvavou cestou. A bude aj moci zbavený Sadam Husajn, bude buď zavraždený, alebo zbavený moci iným spôsobom. Arabský svet bude oslabený po Afganistáne o Irak a zatiaľ sa nevie naozaj kto príde ďalší na rad. Vie sa iba, že na rad niekto príde, lebo je to v tajných plánoch amerických expertov pracujúcich na strategickom zámere dostať pod svoju moc postupne celý svet.

Späť

Čítanie tretie - píše sa rok 2003, marec  
Prišlo čo sa očakávalo. Na tento deň bude svet dlho spomínať. Ani miliónové protivojnové protesty na celom svete, ani nesúhlas Bezpečnostnej rady OSN nezabránili Spojeným štátom dopredu pripravovanému vojenskému útoku proti Iraku.
Prezidentovi Bushovi posadlému myšlienke obsadiť územie Iraku krvavou cestou,
predložili vojnoví plánovači verziu na zlikvidovanie vodcu Iraku Saddáma Husajna štyridsaťosem až sedemdesiatdva hodín. Tento človek je pre Busha nebezpečnejší, ako jeho údajné atómové zbrane, ktoré ostatne inšpektori OSN pre odzbrojenie nikdy v Iraku nezistili. Pokiaľ bude žiť Husajn, najbohatších ropných ložísk na svete sa Bush nezmocní. Preto nad Husajnom bol ortieľ smrti už dávno vynesený. Vykonaný bude počas vojny. Na toto Bush zhromaždil okolo Iraku na suchu a na vode ohromnú vojenskú prevahu v počte vyše 300000 mužov po zuby vyzbrojených najmodernejšími zbraňami. Hromadná palebná sila vojenskej prevahy je tak ohromujúca, že jej ekvivalencia je prirovnávajúca zbraniam hromadného ničenia.
Verzia sa potvrdila. Prvé zhodené bomby a rakety dlhého doletu boli zhodené a odpálené proti opevnenému  bunkrovému sídlu  Husajna pri Bagdade a priamo v Bagdade. Buschova osvedčená metóda, povraždiť a vyplieniť celé rodiny predstaviteľov štátu, ktorý sa nechce podriadiť jeho mocenským záujmom. Účel svätí prostriedky a tieto fašistické metódy si už  dávno osvojil a stali sa súčasťou jeho diplomacie. Pokračovanie po Juhoslávie, kde mal byť v prvom rade pri útokoch zbombardovaný, zavraždený prezident Milošovič, Kadáfy v  Lýbii, Ladin v Afganistáne a kandidát, palestínsky vodca Jarafat, nemá konca. Bush mieni, pán Boh mení. Všetci žijú a tešia sa zdraviu. Nepomáhajú ani satelitom navádzané systémy, neviditeľné lietadlá, presne navádzané bomby. Neschopnosť amerických vojakov s nevyváženou morálnou podporou vo väčšine prípadoch platených zabijakov, nemôže nahradiť odhodlanie za spravodlivú vec, ktorá je americkému vojakovi cudzia. Pritom ide vždy o vraždy v pravom slova zmysle, či už ide o tú alebo onú osobnosť. Vo vyhlásenej vojne podľa medzinárodnej konvencie ide o zabíjanie. Vo vojne, ktorá nemá mandát OSN, ktorá sa vedie za účelom získania koristi, alebo politickej pomsty, ide o vraždu. Pre Busha je pomsta na arabské spoločenstvo a najmä na jeho niektorých predstaviteľov tak silná, že sa na pokuse o vraždu Saddáma Husajna  podieľal osobne, ako sa s tým v jeho prvom prejave po napadnutí Iraku pochválil. Šef CIA G. Ternet mu totiž ponúkol neuveriteľný plán: zabiť Saddám Husajna jedinou raketou. Vypátral, že v čase keď v Bielom dome zasadala rada obrany na čele s Bushom, Saddám a jeho najbližší sa nachádzali v jeho súkromnej rezidencii v Južnom Bagdade. Bush, pachtiaci po krvi tohto človeka viac nepotreboval a okamžite, osobne vydal rozkaz k akcie. Preto taký prekvapivý začiatok vojny, kde každý očakával hromadný prekvapujúci úder všetkými možnými silami. Ako však už verejnosť vie, opäť samá voda. Všetko ako vo filme. Vo filme ale čo sa naplánuje sa aj splní. Bush sklápnul zasa naprázdno a na posmech svetu. 
Úder prvých hodín po nevydarenom atentáte na Saddáma Husajna je sprevádzaný masívnymi náletmi a pozemnými operáciami. Všetko dopredu naplánované postavené na novej stratégii Pentagonu vyvolať šok, hrôzu  a vystrašenie. Nie len v Iraku ale na celom svete. A nie len vystrašiť, ale hlavne zastrašiť ostatné ázijské štáty na strednom a blízkom východe. Preto súčasne mohutná vojenská operácia aj v Afganistáne. To všetko hovorí samé za seba. Už sama príprava na vojnu niesla sebou od samého počiatku veľký tlak na všetky štáty. Vyhrážky, kto nejde s nami je proti nám boli jasné, adresné.
Po vojenskej stránke zastrašovanie bolo ešte účinnejšie. Malé štáty strednej a východnej Európy, ktoré boli vyzvané poskytnúť USA svoje územie či po stránke preletov vojenských bojových a transportných lietadiel, alebo na presun vojenskej bojovej techniky a živej sily, nemali odvahu odmietnuť. Vlastne ani ju nepotrebovali. Experti pracujúci na plánoch globalizácie sveta na čele s USA v predchádzajúcej etape politický a ekonomický ovládať tieto štáty strednej a východnej Európy, nezabudli na disidentskú úlohu "piatej kolónie" USA v Európe, zakomponovať do prípravy vojny proti Iraku a arabskému svetu vznik bábkových vlád podriadených vplyvu a vôle Spojených štátov účelne zapojiť tieto na podporu v príprave na vojnu bez výhrad. Dve muchy jednou ranou. Jednak posilniť politiku USA v úlohe svetového žandára a druhou ranou zasadiť prvý úder prekvapenia rozširujúcej sa Európskej Únie, aby si tato uvedomila, že jej vznik a rozširovanie je z milosti najväčšieho imperialistického obra, ktorý má všade a vždy vo všetkom čo sa bude vo svete diať prvé a posledné slovo. USA potrebuje Európu poslušnú a nie jednotnú a silnú, ktorá by mohla skrížiť strategické plány USA na ovládanie celého sveta. Iniciativa Dzurindu nepozná hranice v servilnosti Bushovi. Určite, posledný akt nebude vlastný jeho inteligencie. Z jeho iniciatívy zvoláva do Bratislavy "štvorku" na podporu vojnovej akcie proti Iraku. Odozva nie je zatiaľ veľmi horúca, pretože spoločníci nadšením neoplývajú. Je to predsa len veľmi odvážne a riskantné voči EU, ktorá bola a stále je proti tejto vojne. Je to treba vidieť z pozície vysokej hry. Amerika už odtajnila svoj úmysel,  zastaviť ekonomický a politický vznikajúcu najväčšiu mocnosť na svete, rozširujúcu sa Európsku Úniu a rozbiť ju v jej pokročilom zárodku. Najmä keď si v týchto dňoch stanovila, teda potvrdila tento úmysel do 10 rokov aj splniť. USA vie zasadzovať rany svojim konkurentom pod pás. Štvorka by sa mohla stať Trojským koňom nasadeným priamo do Bruselu, živeným injekciami amerických dolárov. Už si našla kopijníka, ktorého postaví ku dverám útrob koňa a ktorý na pokyň otvorí dvere poľským, českým a maďarským kopijníkom vždy v príhodnom čase. 
Charakteristické sú metódy vlastné americkej Bushovej diplomacie, získavať ostatné štáty na svoju stranu. Turecku ako jedinému členu koalície hraničiaceho priamo s Irakom, boli ponúkané ohromné sumy dolárov. Keď parlament pomoc odmietol, hľadali sa iné cesty. V zákulisí prebiehali pod tlakom USA podlé praktiky, dosadiť do vlády svojho človeka. Odpor voči americkej Bushovej vojnovej politiky je tak silný, už i v samom Turecku, že ani táto výmena nepomohla. Hľadal sa nový úskok. Na oklamanie ľudu známe triky. Povolenie preletov bojových lietadiel. Kto len trochu pozná nasadzovanie letectva v taktických operáciach, Bush ani viacej nemusel dosiahnúť. Ovládanie vzdušného priestoru zostalo plne v rukách Američanov a Turecku neostáva nič iné ako sa nečinne prizerať, ako sa jeho územie na vojnu zneužíva. Je naivné hovoriť o nejakej kontrole zo strany Turecka a ovplyvňovať dianie. Naviac ak sa dohodlo vstupovať Tureckej armáde na Iracké územie. Amerika dala volnú ruku Turecku vraždiť Kurdov, tak ako dala volnú roku židom vraždiť Palestínčanov na svojom vlastnom území. 
Nátlak na zeme, ktoré sú v súčasnosti nestálym členom BR OSN bol ešte výraznejší. Od sľubovania materiálnych výhod aké získajú po obsadení Iraku, až po zastrašovanie a hrozenie aké následky to pre nich bude mať v budúcnosti, nepriniesli ani tak svoje ovocie. Svet sa stáva reálnejšie zodpovednejším a odkrýva pravdu v plnej nahote, kto vlastne naozaj svet ohrozuje a kto je preňho naozaj nebezpečný.
Obdobie prípravy na vojnu proti Iraku na poli diplomacie, zahraničnej politiky a propagandy vošlo do dejín ako nová stratégia Spojených štátov v získavaní moci vplyvu na dianie vo svete globálne. Teror sily sa stal najúčinnejším prostriedkom v boji o Irak v poslednej etape prípravy na útok. Prezident Bush si osvojil doktrinu z pozície sily najväčšej a najsilnejšej veľmoci na zemi, diktovať a vnucovať svoju vôľu celému vetu. Ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa zvolil aroganciu, nadradenosť a násilie, prevziať kompetencie svetového spoločenstva do svojich rúk a z tej pozície začať jednať.
Udalosti z 11. októbra 2001 využil ako zámienku na získanie väčšieho a takmer totálneho vplyvu nad štátmi blízkeho a ďalekého východu, čo raz väčšou vojenskou hrozbou. Zvolil aroganciu, nadradenosť a neprimerané, nekontrolovateľné násilie proti násiliu.  K tomu všetkému podriadil akúsi svoju pomätenú predstavu, že len Spojené štáty pod jeho vedením sú schopné nastoliť vo svete akýsi nový poriadok ( pred ním sa o to pokúsil pomätený nemecký Hitler ). 
Po zahájení útoku na Irak traja ústavní činitelia- predseda vlády Dzurinda, predseda parlamentu Pavol Hrušovský a prezident Shuster prijali spoločné uznesenie, v ktorom ľutujú, že sa situácia nevyriešila mierovou cestou. Takéto prehlásenie je pokrytecké, snažia sa ospravedlniť svoje počínanie a dopredu si umývajú ruky. Aký aspoň jeden jediný čin urobili, aby nemuseli ľutovať, že sa situácia v Iraku nevyriešila mierovou cestou? Odpoveď je naprosto jednoznačná. Ani jeden. Naopak, Dzurinda už mesiace horlivo až patolízačský podporoval Spojené štáty v príprave na vojnu a osobne sa angažoval, keď rovno ponúkal slovenských vojakov do vojny ako jednotky vycvičené pre boj vo vysokohorskom teréne. Schuster osobne podnecoval k vojnovej podpore, aby sme vraj nezostali za susedmi. Napomáhali k vojne, že dali náš vzdušný priestor  k dispozícii  armáde USA, ktorá ho aj využila najmenej v sto prípadoch a transportovala cez naše územie už aj bojovú techniku a živú silu po zemi. Čo sa robilo okolo bojovej jednotky pre boj chemického charakteru, aké úskoky a intrigy používali niektoré politické strany v parlamente, je aj trápne spomínať. Páni načo ten plač. Mali by ste plakať skorej nad vašim počínaním ( s čiastočnou výnimkou pre pána Hrušovského ). Pán Dzurinda si mohol odpustiť príhovor k občanom. Napokon aký ohlas asi vyvolal, dáva jasný obraz za všetko postoj denníka SME, ktorí mu je inač naklonený. Z celého jeho prejavu uviedol. Citované:
Premier sa včera v televízii a v rozhlase prihovoril k občanom. Upokojoval ich, že je postarané o ich domy a majetok a štát normálne funguje. Všetci ústavní činitelia majú sprísnenú ochranu. Koniec citátu. Viacej ani čiarka. Veľa pokrytectva a klamstva. Pán Dzurinda by si mal aspoň trochu niečo dopredu prečítať z histórie arabského sveta  blízkeho a stredného východu. Kuvajt patril od nepamäti Iraku a bol jeho časťou. Aj na tom majú zásluhu USA ako aj na vzniku všelijakých emeirátov ktoré vznikali len z potreby ich veľmocenských záujmov, dostať tieto svetové ropné ložiská pod svoj vplyv, pod svoju kontrolu či už priamo, alebo nepriamo pomocou neobmedzených pánov šejkov nad životom a smrťou arabského poddaného ľudu. Aj preto maximálna účasť USA na rozbití koloniálnych mocností po 2. sv. vojne, aby tieto novo vznikajúce zeme sa dostali do ich sféry moci a tak oslabili Anglicko, Francúzsko, Špnuielsko, Nemecko, Belgicko a ešte iné vtedy veľmi silné štáty Európy. Tu niekde je aj treba hľadať korene zla. Už v tom čase začala globalizácia sveta na čele s USA. Nie preto aby sa tieto zeme zbavili koloniálneho jarma ale preto, aby USA začali budovať najprv najväčšiu a najsilnejšiu veľmoc na svete a postupne získavať kontrolu, moc nad celým svetom.
Veľa pokrytectva je aj v stálom opakovaní sa Busha, že hlavným cieľom vojny je oslobodiť ľud a ochrániť Irak pred terorom jeho vodcom a navrátiť mu nerastné bohatsvo, ktoré mu patrí. Chce oslobodiť ten ľud, ktorý uvrhol do najväčšej biedy aká kedy v Iraku existovala. Tomuto ľudu odobral právo zaobchádzať so svojim bohatstvom, ťažbou ropy zo zeme a s ropou obchodovať. Uvalením embarga na ktorom mali najväčší podiel práve USA znemožnili len a len ľudu dôstojne žiť. Irak mal ropu ale nesmel ju predávať, nesmel ťažiť. USA sa postarali o to aby sa ložiská zakonzervovali a až príde vhodný čas, aby sa ťažba obnovila, ale už v iných podmienkach. Ten čas už prišiel a k slovu sa dostali bombardéri a rakety. Vyhrážky, že zapaľovanie ťažných veží je zločinom a ten budú po obsadení územia prísne trestať má svoj význam. Strácali by zisky, ktoré už majú naplánované hradiť náklady na vojnu, ktorú si dajú dobre zaplatiť.  
Pán Dzurinda ktorý sa rád oháňa spravodlivosťou nespomenul v svojom prejave a nepovedal svojmu ľudu aj inú pravdu. Pravdu o svojom priateľovi o ktorom spomínal a chválil sa v parlamente ako mu spoza mora volá a obracia sa naňho. Tento jeho dôverný priateľ sa podieľa a organizuje vraždy proti ústavným činiteľom iných zemí. Či už ide o Saddáma Husajna, alebo Usámu bin Ládina, vyvoláva snaha Spojených štátov v osobe Busha odstrániť zahraničných činiteľov vraždami, strach vo svete z takéhoto vývoja.
Takýto počin  vlády Spojených štátov nie je ojedinelý. V minulosti vláda USA poslala do Konga jed, ktorým mal byť zabitý bojovník  za nezávislosť  Patrice Lumumba a dodala pištole a karabiny disidentom, ktorí zavraždili dominikánskeho diktátora Rafaela Trujilla. Udalosti nato donútili vládu k zákazu vrážd, ktorý ako prvý vydal Ronald Reagan. Žiadny člen vlády ani nikto iný v mene vlády nemôže byť zapojený do vraždy alebo jej konšpirácie. Dodnes tento zákaz nebol vraj porušený. Pre človeka, ktorý si osvojil doktrinu diktátu z pozície sily najväčšej a najsilnejšej veľmoci na zemi, vnucovať svoju vôľu celému svetu, ignorovať medzinárodné právo, nemôže byť prekážkou nejaký zákaz ktorý by obmedzoval jeho rozhodnutia o živote a smrti hoci aj iných prezidentov iných štátov. Jeho svojvoľne prisvojené právomoci, keď vydal osobne rozkaz k zavraždeniu ústavného činiteľa štátu Iraku vo funkcii najvyššieho predstaviteľa USA, vrhajú tieň podozrenia štátneho terorizmu. 
Len pán Dzurinda a pán Schuster vidia veci inak. Nezmenili svoj názor ani po zaútočení Spojených štátov na Irak. Pán Dzurinda vo svojom prejave k občanom nespomenul ani raz o tom, že ide o vojnu agresora o vojnu bez mandátu OSN. Že spojené štáty ignorovali medzinárodné právo a toto svojvoľne porušili. Na celom prejave bolo kladom snáď iba to, že pán Dzurinda nehovoril už v mene ľudu tejto krajiny ako mal vo zvyku, že neďakoval ľudu za podporu ktorú s podozrivou horlivosťou on a Shuster prejavujú v mene tohto štátu Bushovi. Pán Dzurinda si konečne uvedomil že ľud nepodporuje jeho politiku. Začína si pravdepodobne uvedomovať, že jeho konanie je v rozpore so záujmami tejto krajiny a slúži len k jeho osobným ambiciam a záujmom cudzej veľmoci. Opakuje sa po svojom bosovi a kolom dokola omieľa jeho obľúbené ošúchané frázy o oslobodení irackého ľudu, o zločineckom režime o zločincovi Husajnovi a jeho zločinoch proti vlastnému ľudu. 
Hlavní predstavitelia štátnej moci na Slovensku ako by mali klapky na očiach. Tvrdošijne zostávajú  na svojich stanoviskách aj po začatí krvavej vojny Spojenými štátmi. Ešte stále si neuvedomili že sa pridali na stranu agresora. Vojna je nespravodlivá, útočná, koristnícka. Bush už dopredu plánuje rozdelenie Iraku. Na rozdelenie územia podľa zón.
Prostriedky k dosiahnutiu cieľa boli posvätené. Vedomie, že získať kontrolu nad najdôležitejšou surovinou pre ekonomiku vo svete ťaženú zo zeme v arabskej oblasti sa mu diplomaciou a obchodným jednaním nepodarí, dohnali ho k zúfalým krokom, k spásonosnej myšlienke, použiť k tomu mohutnú ozbrojenú moc, akou v súčasnosti na svete disponujú len Spojené štáty. Bush začal tak uplatňovať zámer USA z globalizovať celý svet za každú cenu, získať nad nim moc a kontrolu a podriadiť ho tak svojim záujmom. Zatiaľ čo svet odzbrojuje, sám zbrojí a modernizuje armádu USA nevídaným rozmachom. Zatiaľ čo malé štáty núti ( na silné nemá odvahu ) odzbrojovať a dodržovať k tomu akési nimi dané pravidlá, v poslednom čase vynakladá na armádu 400 miliárd dolárov v porovnaní s Federáciou Ruska, ktorú svet považuje za druhú najväčš
iu ozbrojenú mocnosť na svete a ktorá vynakladá na armádu iba 60 miliárd dolárov zo svojho rozpočtu. Ak sa odhliadne od všetkého iného s tým súvisiace, to hovorí za všetko, kto svet ohrozuje, kto je pre svet nebezpečný. Sám ruší prvej podpísané zmluvy jednostranne, buduje zakázané systémy pre vedenie tak zvaných hviezdnych vojen a uvrhuje svet do nepokojov, rozsieva na zemi strach a sústavne narušuje i tak už krehký mier vo svete.

Späť

Čítanie štvrté - píše sa rok 2003 apríl
Vojna proti Iraku sa chýli ku koncu. Všetko dopredu vyrátané s presnosťou počítača. Tu však nejde o presnosť alebo nepresnosť. Každý súdny človek vedel už v čase prípravy na túto vojnu, že Irak nie je schopný a ani nikdy nebol, ubrániť sa takej obrovskej presile. To nie je víťazstvo Spojených štátov. Ostatne Bush ide len do takej vojny, o ktorej dopredu vie že zvíťazí. Keby Čína alebo Rusko nespĺňali vo väčšej miere jeho predstavy o porušovaní všeobecnej alebo aj medzinárodnej deklarácii ľudských práv alebo iné zámienky ktoré praktikuje na Iraku alebo iných malých zemiach ktoré už vojenský prepadol ako v prípade Afganistanu, alebo Juhoslávii, do Číny ani do Ruska sa nepustí. Nedovolí mu to ani jeho zbabelosť. Vojenský poraziť Irak, okupovať ho, nie je nijaké víťazstvo USA. Tu však ide celkom o niečo iné. O ďalekosiahle plnenie plánu na ceste o ovládaní celého sveta.
Epizóda o Iraku zostane v pamäti človeka na zemegule nie príliš hlboko vrytá. Ako aj epizóda Afganistanu a Juhoslávie. V dennej praxi života bežného človeka ktorí bojuje čo raz ďalej tvrdšie o svoju holú životnú existenciu zostanú tieto dni zabudnuté. A aj to je jedna z rozhodujúcich otázok expertov zaoberajúcich sa masovou psychózou ľudstva, najmä expertov pracujúcich na najtajnejších plánoch na tejto planéte, ako postupovať ďalej, napríklad po zlikvidovaní neposlušných ázijských zemí na blízkom a strednom východe. Zostaňme však pri Iraku.
Po 22. dňoch vojenského prepadnutia Iraku hlavné ciele nie sú splnené. Prvý cieľ ako stále USA zdôrazňovali odstrániť zbrane hromadného ničenia sa nesplnil. Najpravdepodobnejšie preto, lebo žiadne neexistovali i keď toto bol zo začiatku jediný dôvod, prečo napadnutie Iraku bolo pre USA nevyhnutné. A nebol ani odstránený Saddám Husajn, čo bolo tiež neskorej zahrnuté v pláne pre odôvodnenie nevyhnutnosti vojny, aspoň pre Spojené štáty, pre Busha. S takýmto kľúčovým neúspechom sa Bush nemôže zmieriť. Svet by mu neodpustil a odsúdil by ho tým skorej za vojnu ako zbytočné krviprelievanie a stratu ľudských životov. Preto zbrane hromadného ničenia sa musia nájsť. Ako a kde sa nájdu o to sa už vycvičení agenti CIA- experti na takéto záležitosti postarajú. Všetky prostriedky majú k dispozícii. Doláre, techniku a po dobytí územia sa odstránia ťažkosti pre nájdení vhodného miesta, pre miesto činu. Poslúžia aj disidenti vyškolení v Maďarsku pre účely zapojenia sa do povojnového usporiadania ktorí budú prezentovať účasť domáceho obyvateľstva na tomto odhalení. Svetová verejnosť prostredníctvom svetových médií zapojených do americkej propagandy vo vedení tejto vojny bude postavená pred hotovú vec. Zbrane hromadného ničenia sa našli. Vojna bola opodstatnená. 
Po 22. dňoch od vypuknutia vojny nie je ani osud Saddáma Husajna spečatený a teda tiež žiadne víťazstvo USA, keď vieme, že jeho odstránenie si mimo iné vyžiadalo zhromaždenie vyše 300000 mužov americkej a anglickej Armády, ktorá dovedna mala k dispozícii palebnú silu rovnajúcu sa ekvivalentu atómových zbraní. Bush už dávno Saddáma Husajna odsúdil k trestu smrti a poprava mala byť vykonaná v tejto vojne. Doteraz však poprava vykonaná nebola. Atentát v prvý deň zahájenia útoku na Irak, vykonaný na osobný rozkaz Busha sa nevydaril a použitie celej sústavy najmodernejších zbraní ako rakiet navádzaných na cieľ satelitným systémom a riadených bômb s ohromujúcim účinkom v prieniku cez železobetónovú prekážku, nepomohli. Ako sme sa dozvedeli Husajn sa o deň dva objavil priamo na obrazovkách televízorov celému svetu.
Po 22. dňoch vedenia vojny nikto nevie čo je s nim. Aspoň teda nie svetová verejnosť. Bush v posledných dňoch netrpezlivo vstupuje každé ráno do svojej pracovne a otvára malú kižku "Intelligence Check List. For the President. Top Secret " zostavenú v noci od Central Intelligence Agency. Meno Saddám Husajn sa v nej neobjavuje. Ale aj napriek tomu, že tento človek nezomrie na smrteľnej posteli v kruhu svojej rodiny , je dnes už každému viac než isté a jeho vražda naplánovaná Bushom nakoniec tak, alebo onak, skorej či neskorej sa stane skutočnosťou. Ak si pravda ako štvanec bez najmenšej šance na prežitie nevezme, alebo už nevzal život sám. Môže byť že bol už zabitý počas vojny a Bush to z pochopiteľných dôvodov utajuje pred svetom.  V snahe zabrániť ďalšiemu odporu svetovej verejnosti. Najskorej však V inom čase za iných okolností osudu podobnému Hitlerovmu. Rozdiel v tom, že Hitler vojnu vyvolal, zatiaľ čo Husajn tuto vojnu nechcel a vyvolal ju Bush a to navzdory odporu takmer celého sveta. A navzdory troch ďalších veľmocí sa ani nezabránilo Bushovi Irak vojenský obsadiť a tak sa stala stredom pozornosti otázka, čo po vojenskom obsadení irackého územia. Bush nečaká a neponecháva nič náhode. Vojna ešte neskončila, ale už nominuje zostavu nového vedenia štátnej moci v Iraku. Je si dobre vedomí toho, že vojnu nevyhrá, kým nedovedie všetko dôsledne do konca ako bolo naplánované, v poslednom bode nasadiť bábkovú vládu tvorenú disidentmi a predajnou opozíciou a tak mal dopredu s veľkou istotou zabezpečené, že v Iraku sa bude diať len to, čo bude dopredu vyhovovať jeho záujmom a s konečnou platnosťou ťažba ropy zo zeme bude pod jeho kontrolou. 
Spojené štáty v tejto vojne pripisujú nemalú úlohu propagande. Zhodenie sochy Saddáma husajna v centre Bagdadu malo prezentovať a aj prezentovalo psychickú stránku celej podstaty veci. Ak ste si nastavovali postupne všetky zahraničné televízne stanice dostupné na vašom televízory  9. apríla v dopoľudňajšich hodinách ( ale aj v priebehu dňa zo záznamu ), všetky preberali priamy záber televízneho vysielania stanice SNN. Naskytla sa vám jedinečná scéna, inscenovaná ako theáter svetového formátu. A ak ste si všímali záber do všetkých podrobností, urobili ste si aj záver. To čo sa prezentovalo ako odpor irančanov proti štátnemu režimu a samotnému Husajnovi, bola skupinka 6-8 mužov v civilnom obleku znázorňujúcich iracké obyvateľstvo, pravdepodobne zverbovaná agentmi CIA najskorej však z disidentov špeciálne vycvičených v Maďarsku pre takéto a podobné akcie. Prenosný rebrík, pripravené špeciálne kladivo na roztĺkanie tvrdých betónových predmetov a lano so silnou odolnou pevnosťou v ťahu pochádzali z  neďaleko pristaveného a na tento účel pripraveného ťažkého vojenského obrneného mechanizmu, používaného v boji na odstraňovanie ženijných prekážok. Najteatrálnejšie a komickejšie na tom všetkom bolo, ako v komentovaní sme sa dozvedeli, že Iránci po zložitej príprave strhli Saddámovu sochu dolu. Na vlastné oči však sme videli, že sochu strhol dolu spomínaný ťažký vojenský vozidlový obrnený mechanizmus za tým účelom tam  dopredu starostlivo na všetko pripravený, počítajúc v to špeciálne náradie pre skupinku mužov v civile prezentujúcich v zastúpení iracké obyvateľstvo. Ostatnú skupinu do počtu 40 - 50 osôb zväčša mužov a chlapcov v školskom veku predstavovalo asi naozaj bagdadské obyvateľstvo z blízkeho okolia, ktoré zo zvedavosti riskovalo svoje životy, keďže v pozadí sme mohli vidieť horiace budovy a občas výbuchy. O dva dni neskôr sme sa dozvedeli, že ešte v centre Bagdadu sa bojuje a sporadický počuť streľbu z ľahkých zbraní. Tento raz asi naozaj nefalšované Bagdadské obyvateľstvo kladie votrelcom ozbrojený odpor.
Toto nevšedné divadlo na obrazovkách televízorov celého sveta malo zobrazovať zrútenie štátneho zriadenia v Iraku. Táto teatrálna inscenácia dosiahla údajne svoj efekt. Predstavitelia susedných arabských štátov mali vidieť na vlastné oči Husajnov pád a ponaučenie, čo by sa mohlo stať raz s nimi, ak nebudú v budúcnosti podporovať a súhlasiť s americkou zahraničnou politikou a nepodriadia sa vôli Spojeným štátom v ďalšom usporiadaní akéhosi poriadku v tejto nepokojnej oblasti. Podľa komentára s touto udalosťou zástupca Iraku v OSN dokonca podľahol svojmu konaniu, keď sa prizeral pádu Saddámovej sochy a uznal a schválil koniec hry ( hra však nebola bližšie definovaná ). 
Nemalý význam propagandy zohrál aj počas prípravy na vojnu s dôrazom na ovplyvňovanie mienky svetovej verejnosti. Toho sme boli svedkami keď slovenské média denne ráno, na obed a večer prinášali správy a mali ľudí presvedčiť a pripraviť na súhlas s podporou Amerike, že vojna je opodstatnená. Tieto vykonštruované poplašné správy sa menili podľa potreby v čase, ktorý sa odčítaval od 20. marca 2003 teda od dňa vypuknutia vojny, od dňa vojenského prepadu Iraku.
Najprv to boli podozrenia, že atómové zbrane sa schovávajú na obrovských kamiónoch manévrujúcich s dosahu inšpektorov. Keďže atómove zbrane nie sú orechom spadnutím zo stromu do trávy, od tohoto podozrenia sa skoro upustilo, lebo toto bolo v danej situácii kontraproduktívne. Vykonštruoval sa iný variant. Zbrane hromadného ničenia sa nachádzajú na troch obrovských plavidlách, ktoré sa pohybujú po moriach a občas sa zastavujú v niektorých prístavoch k vôli načerpaniu pohonných látok. Pri takej kontrole a sliedeniu amerického vojenského námorníctva a jeho spojencov je to v podstate holý nezmysel a aj tato propaganda neobstála. V treťom variante sa rozširovalo, ako sa zbrane hromadného ničenia presúvajú a ukrývajú pred zrakmi inšpektorov po celom Iraku. Posledné verejnosti známe propagandou vykonštruované podozrenie pred napadnutím Iraku spočívalo v tom, že nakoniec zbrane sú poukrývané v tunely podzemnej dráhy hlavného mesta Iraku v Bagdade.
Nič sa z toho neuskutočnilo. Svetová verejná mienka však získala bohatú ale nie novú skúsenosť o ktorú bola bohatšia, že americká propaganda na možnosti aké má ako najväčšia svetová veľmoc bola svojim spôsobom primitívna a kontraproduktívna. Tato epizóda o zbraniach hromadného ničenia však neskončila. Zbrane sa nájsť musia, lebo to bol zo začiatku jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo Amerika uprednostnila vojnu pred ďalším pokračovaním inšpektorov, ako to navrhovala mimo USA celá Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov.
Navzdory Európskej trojky, Bushovi sa nepodarilo zabrániť vojenský obsadiť celé územie Iraku a otázka čo po vojne, sa stala stredobodom pozornosti na celom svete. V Iraku sa ešte bojuje, avšak Bush nečaká. V tejto situácii čas preňho moc nehrá. Čo môže urobiť dnes, neodkladá na zajtra. Preto už nominuje zostavu nového vedenia štátu v Iraku. Zostavu z jadra opozície, ktorú po celú dobu finančne a morálne vydržiaval a je mu totálne zaviazaná a oddaná. To je v tomto čase to najdôležitejšie a preto vytvorenie takéhoto stavu neponecháva na náhode. Ešte dôležitejšie je však vytvorenie okupačnej správy a zabrániť tak úmyslu Európskej trojky, aby mala OSN hlavný podiel na usporiadaní povojnového Iraku. Rozhodujúce prvé mesiace musí mať pod kontrolou USA, inak by vojna nesplnila účel za ktorým bola vyvolaná. Európska trojka a OSN budú opäť odsunuté do pozadia. Bush im už pridelil ich miesta. Francúzsko a Nemecko budú kajať a ak si chcú získať opäť jeho priezeň, zrieknu sa všetkých dlhov od Iraku a nad svojimi veľkými investíciami so sľubovanými ziskami môž
u len snívať. Rusku v tomto čase nezostane tiež nič iného ako na Irak, zdroj ziskov z ropy a iných veľkých investícií zabudnúť. OSN zas môže a neobmedzene hradiť škody, ktoré USA spôsobili vojnou, prostredníctvom humanitárnej pomoci. 
Spojené štáty severoameriské sa už uberajú chodníkom vedúcim do šialenej predstavy supermanov ovládať svet. Juhoslávia, Afganistán, Irak, Palestína,  je len začiatok nebezpečenstva ktoré svetu hrozí.
Bush si osvojil doktrinu z pozície sily najväčšej a najsilnejšej veľmoci na zemi, diktovať a vnucovať svoju vôľu celému vetu. Ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa zvolil aroganciu, nadradenosť a násilie, prevziať kompetencie svetového spoločenstva do svojich rúk a z tej pozície začať jednať.
 
Amerika nemá v súčasnosti vo svete konkurenciu vo vyzbrojení. Je tak silno vyzbrojená, že nasadením tejto najmodernejšej, najmohutnejšej ozbrojenej sily na svete v takom počte na tak malom priestore v krátkom časovom nasadení, že mohutným prekvapivým úderom môže dosiahnuť ekvivalentne účinok zbraní hromadného ničenia. To je sila argumentov Buscha, pred ktorými má rešpekt celý svet .

Späť

Čítanie piate - píše sa rok 2003 august.
Necelé tri mesiace po vojenskom barbarskom prepadnutí jedného z arabských štátov Spojenými štátmi severoameickými, Iraku. Po jeho dobytí, po ukončení bojov prvého mája ako to vyhlásil prezident USA Bush, nastáva tvrdá vojenská okupácia celého zvrchovaného  územia. Po bojových jednotkách prevzala bojové akcie tajná armáda. 
Vyznamenala sa v krajinách bývalej Juhoslávie v Kolumbie, Afganistane. Pri poľovačke na ľudí irackého odporu proti okupačným vojskám, nie je tato tajná armáda sama. Nasadená je aj tajná služba CIA, britská M16 a špeciálne jednotky SAS. Prisvojili si kompetencie OSN a medzinárodného súdneho tribunálu ( ktorého ani nie sú USA členmi ), vraždia bez rozsudku. Na civilné neozbrojené kolony vozidiel pohybujúcich sa po púšti útočia špeciálnymi lietadlami pre tieto účely vyrobené. Koho, koľko ľudí povraždili, zisťuje sa až potom. Ohrozujú slobodný pohyb irackého obyvateľstva, ich osobnú slobodu, monitorujú telefonické hovory, používajú špionážne lietadlá, operujú medzi Bagdadom- Tikrítom a vraždia "omylom" novinárov svetových agentúr, ktorí chcú svetu oznamovať pravdu o vyčínaní americkej tajnej armády, o irackej tragédii . 
Deklarácia ľudských práv OSN je výsmechom ľudstvu tejto planéty. Uvádza sa:
V deklarácii ľudských práv nemôže byť nič vykladané tak, aby dávalo ktorémukoľvek štátu, ktorejkoľvek skupine alebo osobe akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potláčaniu niektorého z práv alebo niektoré zo slobôd v tejto Deklarácii uvedených.
Jedno z práv v Deklarácii uvedená, článok 10 uvádza:
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo o akomkoľvek obvinení, vznesenom proti nemu.
V Deklarácii nie je zmienka, výnimka, aby sa zaobchádzalo inak s ľudmi podozrivými z "teroristickej" činnosti či už zameranej proti USA, alebo proti palestínskemu ľudu. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom...
Kto dal právo Spojeným štátom severoamerickým, právo vraždiť Husajnových synov a ešte sa s tým sadistický chváliť pred celým svetom na televíznych obrazovkách so zohavenými tvárami, ktorých zabila v Iraku pri poľovačke na ľudí americká tajná armáda, a ktorých už dávno predtým odsúdil k smrti nie nezávislý, nestranný súd, ale politická zvoľa veľmocenských záujmov USA, jej vojenská kľuka.
Kto dal právo USA, aby vysielali na cudzie územia bez zvolenia zvrchovaných zástupcov štátu vojenské tajne jednotky ( komandá smrti ), aby tam vraždili ľudí, ktorí sú označovaní za ich nepriateľa.
Kto dal právo USA na svojvoľné zatýkanie podozrivých ľudí z "terorizmu" proti USA na cudzích územiach a držať vo väzbe na vojenskej základne rovnako tak na cudzom území a vypočúvať vojenskými špecialistami o ktorých sa nedá povedať, že by boli nezávislí a nestranní a taktiež sa tým hrdiť na televíznych obrazovkách celému svetu.
Kto dal právo Izraelskému, židovskému štátu pri vojenských teroristických ráziach na území palestínskeho národa zatýkať a v súčasnej dobe väzniť vyše 6000 Palestínčanov, ktorí boli zväčša uväznení totálne bez vypočúvania, nehovoriac o nezávislých, nestranných súdoch, reportovaní vojakmi do táborových väzníc bez najelementárnejších ľudských práv, vystavených neuveriteľnému neľudskému utrpeniu, zadržiavaní bez určitého časového vymedzenia. 
Svet je v ohrožení. Os USA, Anglicko, Izrael je os zla pre celý svet, najmä však svet moslimsko-arabský, ktorému hlavne USA na čele s prezidentom G. Bushom vnucujú takzvanú vyspelú demokraciu, založenú na americkom spôsobe života. Tuto im vnucuje pomocou tankov a bodákov len a len z pozície sily nielen zastrašovaním, ale vojnami s nasadením obrovskej vojenskej prevahy, proti ktorej tieto malé štáty nie sú schopné akejkoľvek sebaobrany, pričom tteror sily sa stal najúčinnejším prostriedkom americkej diplomacie. Bush si osvojil doktrínu z pozície sily najväčšej a najsilnejšej veľmoci na zemi, diktovať a vnucovať svoju vôľu celému svetu. Ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa zvolil aroganciu, nadradenosť a násilie, prevziať kompetencie svetového spoločenstva do svojich rúk a z tejto pozície začať jednať.
To, kam až dospel dnešný svet, sa podobá situácii svetovej politickej scéne z tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia. Svet dovolil Nemecku vyzbrojiť sa a vybudovať najmohutnejšiu, najsilnejšiu vojenskú moc, pomocou ktorej chcelo ovládať, podmaniť si fašistickými metodami slovanské územia na východ Europy, najmä ZSSR a potom celý svet, Anglicko a USA v to.
Začalo sa to tým, že svet je potrebné nanovo usporiadať, na demokratickom princípe, čo sa zakrátko zvrhlo, ako sa to javí aj v súčasnej dobe, ked USA chcú robiť akýsi poriadok vo svete podľa svojich predstáv a ktoré sa už odklonili od pôvodného smeru a inklinujú čoraz viacej k národným záujmom, ako sa to dialo v minulosti postupne v Nemecku samozrejmosťou. USA ignorujú OSN, chcú ju prerobiť na svoj spôsob, aby tak získavali sféru vplyvu moci nad celým svetom legálne, s podporou ostatných malých štátov k tomu donútených na americký spôsob života, z pozície sily, rôznych aj diplomatických aj všetkých tlakov zapájajú do tohto procesu čoraz viacej zemí na celej planéte, najprv menších, slabých ktoré nie sú schopné odolávať takémuto tlaku a ak sa niektoré snažia klásť odpor, sú vojenský prepadávané, pričom vyvraždovanie vládnych, štátnych predstaviteľov sa stalo už takou samozrejmosťou, že pričom ešte pred 30 rokmi sa len šuškalo o nejakých vojenských tajných jednotkách , vojenských trestných kománd smrti vysielať na cudzie územia ( napr. Latinská amerika - Che Guevary ), dnes už je to samozrejmosťou a pýchou propagovanou vo svetových médiach ako predlžená ruka americkej diplomacie a zaužívaných nátlakových mechanizmov, zastrašovanie štátov, ktoré sú potom poddajné pod hrozbou amerického štátneho terorizmu, ochotné sa podrobiť všetkému, čo sa od nich požaduje.  
Pre radového občana je nepochopiteľné na slovenskej politickej scéne, kde politická strana založená na ídee kresťanského katolicizmu KDH bojuje v parlamente o život ešte nenarodeného ( počatého ) človeka, čo ešte nie je človekom, čo je síce ľudské, humánne, ale takéto strany ( SDKU, SMK ) bez ostychu s plním vedomím podporujú arogantnú, agresívnu, militantnú politiku Busha, jeho vojny proti malým štátom a podporujú vraždenie ľudí na okupovaných územiach tajnými vojenskými jednotkami a všetko čo je proti tomuto ľudu, žijúcemu na okupovanom území, ako aj slobodný pohyb a ich osobnú slobodu a o právach daných vo všeobecnej Deklarácii ľudských práv ani nehovoriac.  
Je to politika farizejská, pokrytecká, postavená proti záujmom slovenského ľudu postavená na záujmoch skupiny ľudí na čele s M. Dzurindom, jeho straníckych kamarátov a rozkrádačov majetku ľudu ( prvej ), ktorým vyhovuje tento štátny režim na ešte väčšie obohacovanie sa a na druhej strane ožobračovanie pracujúceho ľudu, ktorí ich politikou je tento donútení na nich pracovať za žobrácke mzdy, najnižšie v celej Europe. 
Dokedy ešte? 
Traja najvyšší ústavní činitelia M.Dzurinda, Schuster, Hrušovský a minister zahraničných vecí Kukan, ešte stále nepochopili kam nasmerovali Slovensko a nepochopili ani dosah svojho konania, ked sa otvorene postavili za vojnu proti Iraku a po zahájení vojenského prepadu Spojenými štátmi severoamerickými tento neodsúdili, ale naopak schvaľovali.
Mali by sa ospravedlniť slovenskému ľudu a najmä ľudu Iraku. Mali  vojnu odsúdiť ako to urobili veľmocenské štáty Europy Francuzsko a Nemecko. Ako najvyšší predstavitelia  suverénneho, nezávislého štátu mali by požadovať, aby USA a Anglicko okamžite ukončili okupáciu Iraku, opustili jeho územie a nahradili irackému ľudu všetku škodu, ktorú spôsobili vojnou. 
Nestalo sa tak. Naopak. USA vydávajú koncom júla zoznam štátov, ktoré sa akože môžu podieľať na obnove Iraku po skazonosnej vojne, medzi nimi je i Slovensko. Za odmenu, za podporu prezentovanú tromi najvyššími ústavnými činiteľmi, proti vôle slovenského ľudu. 
Ako vojnu podporili vyslaním slovenskej protichemickej jednotky, tak po vojne na okupované územie vysielajú opäť slovenskú ženijnú jednotku. Zatiaľ čo Nemecko, Francúzsko, Rusko ako europské veľmocenské štáty odmietajú účasť, pretože obnovu Iraku robí USA opäť s vynechaním OSN. Dzurinda a skupina ľudí okolo neho nemajú zábranu. Vyslanie vojenskej ženijnej jednotky na cudzie územie prejednával parlament na čele superdemokrata Hrušovského za zatvorenými dverami s vylúčením verejnosti a tlače čo sa dá kvalifikovať ako obmedzovanie demokratických nástrojov s podieľom ľudu na účasti riadenia štátu. ( Za mečiarovej vlády takéto počiny ostro kritizovali ako protidemokratické, obmedzovanie tlače a slobody prejavu, a podobne a EU posielala demarše nesúhlasu ) !!!
Národ je klamaný. Slovensko je čoraz viacej zaťahované do záležitostí USA - Irak. Podporovatelia arogantnej imperialistickej zahraničnej politiky USA sa opierajú o akési americké propagandistické heslá o slobode irackého ľudu, o operácii Iracká sloboda, o vojenské mierové misie a čo ešte všetko, mierové a mierové. I ked všetci vieme že opak je pravdou. Je to všetko farizejstvo, pokrytectvo o mieri, výsmech ľudstvu tejto planéty vmietaný do tváre. Radový občan je manipulovaný a považovaný za hlupáka, ktorému môže kde kto nahovoriť a opakovať klamstvá stokrát, aby sa mu nakoniec javili ako pravda.
V skutočnosti vyslané jednotky slúžia Bushovi k tomu, aby mohol ospravedlňovať, obhajovať svoju militantnú politiku pred svetom. Vo svojom veľkom poslednom televíznom vystúpení to aj dal svetu vedieť, ked prehlásil, že viac ako tridsať štátov tohoto sveta priamo podporilo jeho vojnu proti Iraku vyslaním jednotiek a viac ako šestdesiaľ ho podporilo i ked nechceli aby boli zverejnené. To len potvrdzuje skutočnosť akému cieľu vyslanie jednotiek do vojny proti Iraku slúžilo. A vyslanie jednotiek toto prehlásenie skutočne nemôže spochybniť. Naviac predstavitelia všetkých týchto štátov zúčastnených vojenský na vojne, nikdy už nemôžu vojnu odsúdiť, pretože sa na nej samotní zúčastnili. Bush docielil čo chcel. Je smiešne, ak by niekto tvrdil, že tieto malé vojenské jednotky mali vo vojne nejaký vojenský strategický alebo čo i len taktický význam.
Opakované vysielanie vojenských jednotiek, teraz už po vojne na okupované územie Iraku je opäť blamáž, ak sa hovorí o mierovom poslaní a pomoci irackému ľudu. Silné slová "Iracká sloboda" s malým efektom o slobode maskuje pravý zámysel. Pravda je taká, že americkému vojakovi horí iracká pôda pod nohami. Je bezmocný proti partizánskej vojne a čaká ho hanebná porážka. Nie je to po prvé, čo americká diplomacia celé toto bremeno hádže na plecia iných a chce sa ho elegantne, bez ujmu  na posmech sveta zbaviť. To už z Iraku by neodchádzala porazená americká armáda, ale "mierové"  jednotky svetového spoločenstva, ktoré tam boli nasadené a na nátlak USA pod rôznymi či už otvorenými alebo skrytými vyhrážkami donútené. 
Druhá pravda je taká, že USA opäť celú tuto operáciu nazvanú "Povojnová výstavba Iraku" organizuje svojvoľne, bez účasti OSN. Má svoj jasne postavený cieľ, získať ekonomické, politické a vojenské výhody pre seba a účasť vojenských jednotiek dalších štátov zatiahnutých do tejto záležitosti USA - Irak, má len zakryť pravý úmysel. Bush bude môcť ako v prvom prípade, tak i teraz ospravedlňovať svoju militantú okupačnú politiku a odvolávať sa na podporu štátov, ktoré sa tiež priamo vojenský zúčastnili na okupácii Iraku.
Traja najvyšší ústavní činitelia M. Dzurinda, Hrušovský, Schuster a minister zahraničných vecí Kukan zaťahujú Slovensko aj nadalej do tejto špinavej, nečistej hry. Už ako takmer člen Europskej únie nerešpektujú jej záujmy, ale podporujú politiku USA ktorá nie je v súlade s poslánim EU a vyvoláva vo svete čoraz väčšie napätie, nepokoje a ignoruje poslanie OSN vo svete a berie jej kompetencie čoraz častejšie do svojich rúk a stavia tak USA na čelo tejto planéty.
Dokedy ešte?

Späť

Doslov - bez konca 
Píše sa rok 2003 október, päť mesiacov po ukončení vojny, päť mesiacov okupovania irackého územia, územia irackého ľudu. Odpor irackého ľudu na okupovanom území silnie. Počet padlých amerických vojakov zúčastnených na okupácii, prekročil už koncom septembra počet padlých, ktorí prišli o život priamo v bojoch vo vojne.
Americký prezident G. Bush začína mať strach z dôsledkov "víťaznej" vojny ktorú sám rozdúchal, ktorá však nesplnila jeho očakávania. Strach z osobnej zodpovednosti, strach z narastajúceho odporu celého amerického politického systému, kongresu a americkej verejnosti, nehovoriac o arabskom svete v tejto nepokojnej oblasti Blízkeho a Stredného východu.
Bush stráca pôdu pod nohami. Samé neúspechy a neúspechy vyvolávajú v ňom neistotu, strach z budúcnosti jeho politického života. Blížia sa prezidentské voľby, ktoré budú o 14 mesiacov. Naraz, aby blížiacu sa katastrofu odvrátil,  obracia sa o podporu, pomoc OSN, avšak príznačnú jeho diplomatickým zvyklostiam, opierajúcich sa vždy o pozíciu sily. Bush vyzýva na väčšiu zodpovednosť OSN v Iraku. Pripúšťa a dokonca už žiada o pomoc vyslať vojakov  OSN do Iraku avšak s podmienkou, zachovať politickú a vojenskú situáciu, vojakov OSN pod americkým velením. 
To už nie je bojovo naladený Bush z obdobia prípravy na vojnu. Jeho sebavedomie kleslo tak rýchlo, ako rýchlo narastá počet hlasov v prieskumoch amerického verejného mienenia v zápornom hodnotení jeho popularity, ako aj proti jeho politike v zahraničnej, ale aj vo vnútornej oblasti. Do akej mieri sa dá veriť v úprimnosť snahy ktorú sa snažil obhajovať  v prejave 8. septembra 2003, kde už síce nedominovala arogantná, povýšenecká nadradenosť, ale skromnejší nasadený zmierlivý ton, aby sa zabudlo na spory a nezhody v irackej kríze v čase prípravy na vojnu, aby sa myslelo viac na budúcnosť a nezabudol zdôrazniť nebezpečenstvo pre svet ( mal však na mysli Ameriku ), ktoré z jeho taktického pohľadu a aktuálneho stavu kríze vo svete zvaľuje všetko na Irak, zrejme aby sa mu tak podarilo získať ešte stále pobúrených spojencov hlavne Franciu a Nemecko pre jeho najnovšie zámery. 
O čo vlastne ide. Svedectvo doby, obdobie prípravy na vojnu proti Iraku, vydalo pravdu na povrch v celej svojej nahote. Vyplavilo kal bahna a špiny, vošlo do dejín ako nová stratégia Spojených štátov severoamerických pri získavaní moci vplyvu na dianie vo svete globálne. Teror sily sa stal najúčinnejším prostriedkom diplomacie. Bush si osvojil doktrínu z pozície sily najväčšej a najsilnejšej veľmoci na zemi, diktovať a vnucovať svoju vôľu celému svetu. Ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa zvolil aroganciu, nadradenosť a násilie, prevziať kompetencie svetového spoločenstva do svojich rúk a z tejto pozície začať jednať. Bush síce vyhral boj, vojenský porazil Izrael, čo ani nikto nikdy nepochyboval pri takej obrovskej vojenskej prevahe, ale prehral vojnu o Irak, vojnu o irackú ropu. Jeho experti sa prerátali v hodnotení irackého ľudu. Politická korupcia podoprená silou amerického dolára nevyšla ako tomu bolo v Juhoslávii a Afganistane. Aj najsilnejšia a najspoľahlivejšia iracká opozícia žiadala okamžité stiahnutie a odchod amerických vojakov po vojne z irackého územia. Nestalo sa tak a iracký ľud spontánne prevzal moc do svojich rúk. Zahájil boj s vojakmi ponechanými na území Iraku po vojne. Výsledky sú pre Busha od
strašujúce. Po troch mesiacoch okupácie prišlo o život viac amerických vojakov ako po čas celej vojny. Bushovi sa nepodarilo ani zostaviť okamžite bábkovú vládu, ktorá by bola súhlasila s okupačnými podmienkami, ktorá mala mimo iné podľa jeho predstáv legálne odovzdať právomoc nad prevzatím celého ropného bohatstva v Iraku a začať ihneď prebudovávať štátne spoločenské zriadenie na americký spôsob a tak celkove posilniť vplyv USA na ostatné susedné arabské štáty  a oslabiť vplyv moci  európskych zemí, ktoré v minulosti pôsobili v tejto oblasti ako koloniálne mocnosti a obrať ich o zisky z veľkých investícií v Husajnovom Iraku ( Francúzsko, Nemecko, Rusko ) a iné menšie štáty Európy.
Bushové slová o slobode irackého ľudu sa nenaplnili. Ostatne nikto to ani neočakával. Boli to len plané reči ktorým nikto neveril ( okrem slovenského Mikuláša Dzurindu a anglického Bléra) a mali odviesť pozornosť svetovej mienky a získať podporu pre vojnu s cieľom získať nadvládu nad irackým ropným bohatstvom, oslabiť arabský svet v oblasti Blízkeho a Stredného východu o ďalší štát, zbaviť v tejto oblasti akékoľvek politického a ekonomického vplyvu bývalých koloniálnych mocností a Ruska, posilniť vplyv nad arabskými susedmi Izraela a získať vojenskú prevahu, aby tak mohol vydierať a zastrašovať bezprostredne arabské štáty susediace priamo s Irakom, hlavne Irán a Sýriu. Na irackom okupovanom území pôsobí ešte doteraz viac ako stotisíc silno vyzbrojených mužov najmodernejšími zbraňami dnešnej doby. To je jedna stránka veci v prospech Busha, ktorá však nevyváži neúspechy s ktorými nerátal a dohnali ho po troch mesiacoch okupácie k poníženému prosíkaniu o pomoc celého sveta prostredníctvom OSN. 
Zámery v povojnovom Iraku sa vymkli Bushovi spopod rúk. Šťastie sa začína obracať na stranu EU a oslabovať jeho pozíciu. Vojna o Irak a jeho ropné ložiská pokračuje. EU na čele s Francúzskom a Nemeckom za podpory Ruska, začínajú získavať prevahu a z tejto pozície prostredníctvom OSN diktujú USA razantne podmienky ako zostavenie vlády v Iraku do mesiaca, do konca roka parlament a v prvom polroku nastávajúceho roku uskutočniť slobodné parlamentné voľby a odovzdať všetku moc irackému ľudu, ako to sľuboval Bush pred vojnou a zrealizovať všetko len a len v réžii OSN. Prijatím podmienok by Bushové predvojnové plány boli pochované a naviac by potvrdili prehranie vojny medzi USA a EU o Irak a jeho ropné bohatstvo.
Tato vojna nemá v dohľadnom čase konca. V Iraku narastá chaos, na ktorý dopláca iracký ľud, čo ešte viac podnecuje jeho nenávisť k americkej okupačnej armáde a ozbrojený odpor. Menia sa aj formy boja. Ako v Juhoslávii, v Afganistane tak aj v Iraku sa začína otvárať nový povojnový front, rozoštvávanie jednoty národa cez národnostné a náboženské skupiny, podporované americkou dolárovou pomocou, ktoré by mohlo prerásť v občiansku vojnu. To by bol dostatočný dôvod na to, aby Bush takto prinútil bez prosíkania zapojiť do irackej povojnovej krízy OSN. Zodpovednosť za nezmyselnú vojnu by sa vyparila do stratena a horúci zemiak prehodil raz navždy na plecia OSN a na Radu bezpečnosti, ako tomu bolo pred rozdelením Palestíny na židovskú časť Izrael a arabskú- Palestínu zásluhou Angličanov, keď sa rozhodli naraz ukončiť mandát a tento horúci zemiak vtedy hodili na krk OSN a na Radu bezpečnosti. Po takom zradnom náhlom nátlaku OSN urobila chybné rozhodnutie, ktorého následkom je až dodnes zaťažený celý svet, keď Izraelský štát bol uznaný ihneď, Palestínsky štát však nikdy nevznikol. Bol rozdelený na dve časti.
Západný breh bol pripojený k Jordánsku a pásmo Gazy k Egyptu.
Otvorenie nového povojnového frontu - rozdúchať nevraživosť medzi národnosťami a náboženstvami nedalo na seba dlho čakať. Bombový útok 29. augusta 2003 v šiítskom svätom meste Nadžáfe s cieľom odstrániť Ajatolláha Muhamamda  Babir al- Hakima  bol dobre cielený. Tento muž už nespĺňal požiadavky Busha, kde mal nasmerovať orientáciu a podporu irackého šiítskeho obyvateľstva pri rekonštrukcii Iraku pod vedením Spojených štátov. Tým skorej, že toto obyvateľstvo tvorí v 26 miliónovom Iraku 60- percentnú väčšinu proti oddaným stúpencom Saddáma Husajna a jeho vládnej strany Baas. Tento muž mal aj v čerstvo zostavenej dočasnej irackej vládnej rade najväčšie zastúpenie s jeho šiítskymi trinásti ministrami. Pre Busha mala predstavovať jeho podpora v napĺňaní povojnového zámeru pri rekonštrukcii Iraku kľúčovú úlohu. Nestalo sa tak. 
Po návrate z exilu z Iránu si Ajatolláh Muhamamd získal medzi šiítskou verejnosťou veľkú popularitu, stal sa hrdinom a vodcom pre šiítsku väčšinu v Iraku vôbec, pričom zostal verný náboženským tradíciám irackých Šiítov a na rozdiel od radikálnejších duchovných zotrval na požiadavke svojich veriacich prebudovať Irak na náboženský islamský štát, čo bolo v rozpore s americkým zámerom, urobiť z Iraku demokratický štát s americkou demokraciou prešpekovanou americkým spôsobom života. Jeho ďalšou požiadavkou bolo okamžité odvolanie americkej okupačnej armády z Iraku, čo najrýchlejšie zostavenie irackej pevnej vlády, odovzdať jej do rúk štátnu moc a čo najrýchlejšie zorganizovať slobodné parlamentné voľby. Teda všetko čo odporovalo Bushovým plánom na zisk z vojny: dobyť územie a spravovať ho okupačnou správou čo najdlhšiu dobu, aby v tomto čase hlboko zapustil korene na prestavbu Iraku podľa jeho predstáv a hlavne aby ropné bohatstvo a spoločenský štátny režim sa dostal pod totálny a trvalý vplyv amerických záujmov v tejto arabskej oblasti. Jeho odstránenie zo života by mohlo teda plne vyhovovať silám, ktoré si najmenej želali aby sa zrealizovali jeho požiadavky na budúci nový Irak.
Tak, ako blízkovýchodná kríza najmä v Iraku po vojne a pri jeho rekonštrukcii nemá konca, tak nemajú konca podvody a zákulisné intrigy spojené s prítomnosťou amerických vojsk na okupovanom území. Hlavný dôvod ktorý uvádzal počas prípravy na vojnu Bush, vlastnenie atómovych zbraní Irakom, bol dokázaný ako podvrh, ktorý mal utvrdi
ť jeho spojencov, OSN a nakoniec aj celý svet o nebezpečenstve Iraku a ospravedlniť vojnu. Ďalší podvod bol spáchaný na samotnom irackom ľude údajným poslaním vojny, ktorá mu mala priniesť slobodu a vyslobodenie z utrpenia z pod Husajnovho režimu. Aj toto bola len zásterka na oklamanie samotného ľudu a svetovej verejnosti, ktorá mala dať zelenú vojne a dopredu ju ospravedlniť. 
Dobytie územia a následná okupácia priniesla irackému obyvateľstvu však naopak ešte väčšiu biedu, nepredstaviteľný chaos, neistotu do budúcna a ešte viac ho spolarizovala, vyvoláva nevraživosť medzi národnosťami a náboženstvami, ktorá môže prerásť až v občiansku vojnu, čo vlastne je aj skrytým cieľom, aby sa pobyt amerických okupačných vojsk v Iraku predlžil a zaručil okupačnej správe zrealizovať bez zbytku Bushové zámery, dostať Irak totálne do sféry jeho záujmov v tejto oblasti arabského sveta. Všetky doteraz podniknuté kroky proti Iraku a Arabom ukázali nahotu kalu špiny americkej arogantnej zahraničnej politiky a os zla USA- Anglicko- Irak sa stala ešte väčším nebezpečím pre svet, ktorý uviedli do neistoty, strachu a ohrozenia svetového mieru do neudržateľnej krajnosti.
Posledná časť tejto internetovej stránky má názov Doslov - bez konca. Skutočne, podvody dneška a zajtrajška americkej arogantnej imperialistickej zahraničnej politiky nemajú konca. Iba sa menia ich vlastnosti v úzkej súvislosti a nadväznosti na aktuálne diania vo svetovej diplomacie USA, na čele s prezidentom G. Bushom. Dôkazné a presvedčivé podanie všetkých týchto súvislostí je obsiahnuté aj v ostatných odkazoch stránky, najmä Slovensko a oni.

Späť
_______________________________

Babylon stránky a dokumentárne obrázky :   1  2  3  4  5  6  7  8  9  10 
Prechod na navigačnú stránku