Slovenská poézia 1,2,3,4
Česká poézia 1,2
Svetová poézia 1,2, 3 4,5, 6,7
Texty piesní 1

Slovenská poézia 1/4

Miroslav Válek - Večer
Miroslav Válek - Už koľkú noc
Miroslav Válek - Slnko
Miroslav Válek - Návšteva
Miroslav Válek - Z vody (kapitola X)
Miroslav Válek - Z vody (kapitola XI)
Miroslav Válek - Z vody (kapitola XII)
Milan Rúfus - Deti
Milan Rúfus - O láske
Milan Rúfus - Čajka na vlnách
Milan Rúfus - Pieseň o svieci
Milan Rúfus - Labyrint sveta
Milan Rúfus - Kto si?
Milan Rúfus - Škola pokory
Milan Rúfus - A napokon láska
Ladislav Novomeský - To strašlivé
Ladislav Novomeský - Smrť na stanici
Ladislav Novomeský - Zvada s vtákom, ktorý odpočítava život
Ladislav Novomeský - Kráľovič dánsky
Ladislav Novomeský - Pohreb mladej ženy
Vojtech Mihálik - Starý album
Vojtech Mihálik - Dnes sa mi prisnilo
Ján Kostra - Niet veru lásky bez rizika
Ján Kostra - Ave Eva (úryvky)
Emil Boleslav Lukáč - Večná parabola
Emil Boleslav Lukáč - Najvyšším tónom
Ján Smrek - Dievča v rozkvete
Ján Smrek - Rozhovor
Ján Smrek - Svetlá
Krista Bendová - Monológ
Krista Bendová - Tak sama
Krista Bendová - Popieram
Krista Bendová - Keby tak ľudia
Valentín Beniak - Hovory zo sna - úryvok
Valentín Beniak - Odtrhneš kvet
Valentín Beniak - Ó, pekné ženy
Valentín Beniak - Milosrdná mi buď
Valentín Beniak - Neboj sa
Valentín Beniak - Starenka
Valentín Beniak - Meditácia
Valentín Beniak - Vigília pri Dunaji
Hugolín Havlovič - Valaská škola mravúv stodola
Mikuláš Kováč - Rozhovor
Július Lenko - Návrat
Július Lenko - Poznanie
Štefánia Pártošová - Výrazná ľudská stopa
Štefánia Pártošová - A keby zas
Andrej Plávka - Istému dievčaťu
Andrej Plávka - Neskoro
Andrej Plávka - Materčina
Ľubomír Feldek - Pocta Ovídiovi
Ľubomír Feldek - Smrť obyčajného človeka
Ľubomír Feldek - Na dedinskom cintoríne



Miroslav Válek - Večer

Sedí noc a čierne rúcho šije,
poľná zver aj vtáky dávno spia.
Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie,
z povinnosti padá na zem dážď.

Letí havran ponad pusté lesy,
v pustom poli posteľ ustelie si
opustený spáč.
Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí,
nechaj lásku, ktorá klame ťa.

Letí havran ponad pusté lesy,
ostrým krídlom nebo zametá.




Miroslav Válek - Už koľkú noc

Studený vietor okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Bdiem celú noc jak postrelené zviera.
Strach obklopil ma ako bodľačie.
Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,
zúfalé srdce stokrát oplače:
Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada,
tak aspoň jedným chladným riadkom vysmej sa.
Veď moja láska, čo tak kruto stráda,
nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.

Studený vietor okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.




Miroslav Válek - Slnko

Obilie žltne.
Slama na klobúky
krásne dozrieva.
Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.
Ospalé ďatle klopú do dreva.
Všade na svete to značí SOS.

V belasom vzduchu utopil sa les.
Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,
pijú slnko s octom,
jedia kyslé jablká,
rátajú si prsty na nohách a na rukách,
tešia sa, že k životu to stačí.

Modrý les. Nad lesom sa mračí.
Z mračien zrazu odlomil sa blesk.
Zem sa nahla. Sosny narazili čelom o čelo.
Tak sa zľakla, až sa zotmelo.

A ja by som ti kúpil
letnú búrku s kvetinami,
krotký blesk, čo by sa v nich pásol.

Keby som nemal na chleba a na soľ,
na kúsok slnka by som mal.

Ja ti nič nevyčítam.
Teba každý ľúbi.
Tebe to všetci vyčítajú z ruky:

Keď usmeješ sa,
vyjdú dúhy pávov
a tam, kde stúpaš, rieky pramenia.

Obilie žltne.
Slama na klobúky
práve dozrieva.

Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,
plnou trápenia.




Miroslav Válek - Návšteva

Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je

A v izbách horí svetlo pre radosť
Hosťovi ktorý čaká viacej vari
a vraví jedno slovo: Dosť
Bolo by treba odísť tejto jari

Noc ako otázka na dvere srdca búši
Hosť nedá odpoveď Hosť čaká
Hosť neverí čo tuší

Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je



Miroslav Válek - Z vody (kapitola X)

Za kúsok chleba, za hlt čistej vody
všetko, čo máš, vďačne vymeníš.
Človek len chodí, do zúfania chodí.

A nenájde domov. To si píš!
Aspoň to málo, o čo žiada, daj mu.
Chce sa ukryť ako v zime myš.

Zober si úbožiaka do podnájmu,
schovaj ako kufor pod posteľ.
Ó, nech ho tvoje biele ruky zajmú.

Všetkých úpenlivo poproste;
nech sa to vie, no nech sa radšej mlčí.
Čo ich po tom, čí ste, koho ste?

A budeš ho mať na krku jak kľúčik.
Čí by bol, ak tvoj byť nemôže?
Veď každú noc sa tvoje telo učí;

celá si mu vsiakla do kože.
Možno, že si a možno práve taká.
Práve taká. Bože, prebože.

Už ani smrť ho z domu nevyláka.
A môžeš prísť preňho do rečí:
ulakomila si sa na tuláka.

Ak stratí ťa, bude ktovie čí.
A nebo miesi mračná popolavé.
Ak bude tvoj, bude človečí.

Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve.



Miroslav Válek - Z vody (kapitola XI)

Aj vystríha. Aj zvádza.
Ak pre ňu si, si sadza
v jej oku. Tam: v kútiku.
Ak vôbec si, si iba odraz.
Si belasý,
ak je ona modrá.
Si iba prázdno po jej úniku.

A možno predsa ťa len ľúbi.
Neskonale. Na smrť.
Plnú hlavu pesničiek jej nasmúť.
A pod súhvezdím Labute ju ubi,
zo seba ju vyzleč ako tuniku,
ako džínsy, ako dres,
ako obnosené sako.

Ako suchý les
ju zapáľ,
ako jed
vyvrhni ju pred prvého chlapa,
a ľaliami detstva
veď ju na spoveď.

Ó, smutný spev sťahovavých vtákov;
už sa chystá
žltý karneval!
Raz sa vráti
nevinná a čistá,
akú si ju vzal.

Aj tvoja je.
Aj cudzia.
Je ľad. Jej chlad je horúci.
Je hrdza na srdci.

A trpezlivo hlodá.
Je bdelá v tebe, v sebe spiac.
A celé noci skúma, kto dá
viac.

Oplakávaš ju. Lež koho?
V tej jednej ich bolo mnoho.
Máš výhodu času. Má čas výhod.
Na jednej strane váh je kat;
tam sa slzy zlata rinú.
Nešťastnica, rýchlo prihoď
na druhú stranu - hoci slinu.
A môžeš ho zariekať.

Aj odmieta. Aj sľúbi.
A hrotmi pŕs keď presne zacieli,
je nebo prázdne. Padlí anjeli
jej hrajú na medené trúby.

A to je už noc tisíca a prvá.
Noc, keď veci samy seba prezradia:
jej dokonalé telo speje do záhuby?
Veď príbeh ešte trvá.
Hovor, Šeherezáda.

Už z ničoty sa k tebe nakloní
a prekračujúc čas i zákony,
vrúcne ti šepne, že ťa nerada.



Miroslav Válek - Z vody (kapitola XII)

Les odkladá si všetky staré listy
aj tie bez adries.
Les je les a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje hoby.

Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním stromov.
Choď domov.

Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš krídla predstavám.

Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí...

To ty sám so sebou začínaš rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.

Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač
čo zostalo a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v hlave.



Milan Rúfus - Deti       

Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú,
smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve,
a zväčša ležiac pri tom,
jak nemocného počúvajú svet.

Čo povie im, to nikdy nevyslovia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.

Potroche začnú smutnieť. Tušia deň,
keď z každého z nich odchádza
malý princ na koni a odnáša si žezlo
i jablko.

A to je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje.
Na ľudskú mieru od počiatku dané.
To postavenie mimo hry.
A únava. A úzkosť.



Milan Rúfus - O láske       

Ubudlo dní. Už klesá
šíp blúznivého letu.
Už z ľahkých stebiel vrások
si roky hniezdo pletú.

A zabudli sme tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,

v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia ukrytého
sa dymí ešte, dymí.

Chutnal som tvoju hlinu.
Nuž, udri, pieseň stará.
Lej trpkosť starodávnu
mužovi do pohára.

Len prepusť oči, láska.
A odstúp z mojich krídel.
By bol som spravodlivý
a spravodlivý videl:

jak túha túhu kríži
a ľudia blížia ľuďom;
a zástup z rodu hrdých
sa vzpína pod osudom.



Milan Rúfus - Čajka na vlnách       

More. A hore hviezdami noc sa pení.
Hmlám večerným už trúbia do rosy.
Bez konca voda. V kráľovskom osamení.
O omrvinku zeme neprosí.
O prášok hlasu nepožiada živých.
Jak sejbou vrhá v častých premenách,
je účel svoj a sama v seba plynie.

Dve tichá závratné sa drvia na hladine:
jej mlčanie a večnosť vznešená.
Dve tichá, žarnovy tých starých božích mlynov,
naprázdno trú sa, srší hviezdny prach.
Ale zem všade vysiela svojich synov.
Počuješ? Píska čajka na vlnách.

Vták zapískal a na smiech je to, bože.
Ako hrot ihly v ríše obrovité
čnie útly hvizd, to tenké žezlo mäsa,
povýšeného teplom počatným.
Vták zapískal a k slzám je to, bože.
Trhlinkou ticha jak sa hrnie žitie,
že smrť už nevie, čo si počať s ním.

More a hviezdy. Života teplý prievan!
Podo mnou ako nedotknutá zvesť
mlčanie praživlu, z milosti jeho spievam,
a hore, hore modré ticho hviezd
je ticho smrti, jak na úder sa strojí.

Zem, ktorá všade vyslala si svojich,
zem, neodchádzaj nám, buď s nami.
I na zemi i pod hviezdami.



Milan Rúfus - Pieseň o svieci       

Čo stojí kilo tmy?
Čo stojí biely vlas?
Žijeme život my,
či život žije nás?

Povedz mi človeče,
kto na koho tu cieli.

Plamienok od sviece
nikto z nás neoddelí.

Túžime, hľadáme,
tu bázlivo, tu smelo.
A svieca za plameň
ponúka svoje telo.



Milan Rúfus - Labyrint sveta       

Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále pustejšie
je prázdne miesto v nás.

Rýchlejšie v čase vráskavie
duša, jej koža hladká.

Tie haldy poznania
je to len čierna skládka?
Zlovestný dym sa občas valí z toho.
(Ako sa kdesi zabíjame zas.)

Chudobní boháči.
Nedopísaná sloha.

A mnohosť dráždivá,
no nič viac ako mnohá.

Chce nás už zaživa
a vyháňa z nás Boha.



Milan Rúfus - Kto si?       

Povedz mi, Ktosi,
kto si?
Že chodidlami bosý,
tak bez ustania roztáčaš
ten hrnčiarsky kruh Zeme?

A čo je z toho za deň krehkých nádob!
Na živú vodu.
Na zlaté vajíčko od nevidomej sliepky.

Až krčah cestou z potoka sa rozbije.
Tu čriepky,
že sú z hliny, hlinou prihrnieme.
Máličko bledí pritom.
A takým tichom tichí,
že ako výbuchy sa rozliehajú v ňom
neudržané vzdychy.

A ty len hnetieš, točíš.
Svoj vlastný pán,
svoj kočiš.



Milan Rúfus - Škola pokory       

Keď sa raz pominie
svetlý čas tvojho splnu,
zvoľna sa stáva z teba korisť.
Pozorujú ťa predátori
jak postrelenú srnu.

Chce sa ti volať, nevieš kam.
Snáď bytiu do réžie.

"Nie je to azda tvoja chyba,
ak živé v tebe žije iba
tým, že sa o to bije?"
A kto už nemá na bitie,
na bytie stráca právo?
Čo ti to vtedy chodilo
tou stvoriteľskou hlavou?"
Takto sa búriš (ako Jób
kedysi na úsvite dôb)
nad človečími osudmi.

A potom prosíš: "Odpusť mi,
ty Blízky za diaľavou."



Milan Rúfus - A napokon láska       

A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.

Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.

Za to, že je, čím sú hviezdy lodi
najjasnejšia medzi hviezdami.

Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.

Láska - nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.

Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.

Láska - sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.

A nad ľudskou - láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.



Ladislav Novomeský - To strašlivé   

Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je,
to nič je strašlivé: nič v ničom stratené,
ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje,
ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.

To prázdno bezozvenné pri nehybnom kroku,
ten výkrik nezvučný a sykot bez hada,
nemý šum vyschlej rieky v neskrojenom toku,
belostná nádhera do tvaru nevliata.

Pohľady bez závratu kleslé do priepastí,
kde ich nič na slepotu ničím rozdrví,
dnes z hrozby nehrozenej, bez zovretých pästí,
údery bezbolestné, rany bez krvi.

To svetlo bez tône a temno bez svitania,
neviditeľný šľak po hmate bezprstom,
zmar línií a foriem v trasovisku zdania
a všetkých snov i zdaní neodvratný zlom.

To nič je strašlivé a nikto z jeho rodu
a nie a nikde, nikdy, v pustom odlive.
Zo samej hrôzy z nich k nim sa dať do sprievodu,
to je to strašlivé.

Odvaha, zadrž svet, nech by bol i planý,
a krásam trýzne nauč, nech len hreje plam.
S úzkosťou, steskom, s vierou, myšlienkami
byť i sám. Len byť! Ach, byť a nebyť sám!



Ladislav Novomeský - Smrť na stanici   

Bol taký zváštny chlapec bledolíci,
divné mal oči, podivné mal sny.

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.



Ladislav Novomeský - Zvada s vtákom, ktorý odpočítava život

Čas letí bez miery a štvrte neodbité,
bimbonky, to viem, jaro odzvonili,
v hodinách bez veže, po cíferníku neba
ručičky vtáčích krídel
tak idú, všelijak.

Kukučka, stvora umná z našich pondusiek,
tu v lese odkukáva celé životy;
- nože mi kuku-kuku, koľko rokov ešte...?!

Alebo smrť mi radšej teraz nespomínaj.

Chcem sa tu vyznať medzi storakými hlasmi
a čítať tisíc nespísaných básní.

Diviť sa tomu, čo tu život stvára,
jak väzeň, ktorý vyšiel zo žalára
a obzerá svet rukou pritlačenou k čelu.

Svrčkom sa pokloniť, že hudú bez účelu,
hádať či závidieť mám poľnej ruži v lóse,
keď jazyk lupení si zmáča v čerstvej rose,
kvapku z nej striasť, nech bozkom padne na rty,
a s borovicami si zahrať v karty,
keď im ich v rukách rozložili stíny.

Zavýsknuť do chrapotu len tak, bez príčiny,
raždím sa prebíjať, obchádzať misy barín,
z kameňa skákať na kameň a z rýmu na rým.

Rozumieť bodľačiu, keď na mňa zaútočí,
kvetinám, ktoré v bázni klopia oči,
a ušiam lopúchov pošepkať vlastný rumeň,
že sa tiež bojím ľudí, ktorým nerozumiem.

Potom jak bažant, ktorý húšťave sa zverí,
vnoriť sa odovzdane do dôvery,
ktorú tu ponúkajú steblá v bratskej spleti,
a svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety.

Nekukaj o smrti a zatvor za sebou,
nie to je hlavné v čase:
zatváraj dvere starých pondusiek,
za lístie schovaj sa, záclonu zelenú,
kukučka, kuku, kukulienka.



Ladislav Novomeský - Kráľovič dánsky

Cmitery nesmierne a úzkosť bez hraníc,
vek lebiek prebitých a prestrelených snov,
ach, kolké príčiny sa mučiť otázkou
byť, či nebyť.

Des nocí úbohých, keď trpel som ňou sám,
hrdúsi moje dni, keď ňou zas trpia iní,
viac nešťastní: bez ťarchy vlastnej viny
váhajú byť, či nebyť.

S ich hlavou v ruke stáť nad protestami hrobov
a nežne vdýchnuť na ňu chvíľu bez úzkosti,
byť cele pre nich,
byť z nich a v nich byť, v ich krvi a kosti,
myslím, že to je otázka.



Ladislav Novomeský - Pohreb mladej ženy

Smrť, sestra milosrdná, studenými prsty
roztrhla chabú šnúru na ruženci dní;
pohreb jak vánok šumí v rozknísanom tŕstí
a kráča dôstojný.

Po hrude hrudu hádže na rakvu tej žene
po ceste do temnoty jeho čierny krok.
Skončil sa jeden život. Jedno utrpenie.
Ostal len zármutok.

Smrť bola súcitná a milosrdným dychom
zhasla v jej utrpení svetlo blikavé,
jak ona zvykla sfúknuť po večere tichom
lampičku pri hlave.

A než sa navždy stratí v temných moriach hliny,
než sa v nich pohrúži, než pohrúži sa v nich,
rozsvietili sa všetky georgíny
na vencoch pohrebných.

Smrť láskavá ju strhla do zániku
a bolesť prečarila na rozklad a zmar,
a predsa vidno cez hmly sĺz i vzlyku
jej podobu i tvár.

V storakých rozpomienkach zjavovať sa bude
v myšlienkach na včera, čo zajtra prichodia.
Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie
je koniec života.

Zázračná bola smrť. Už ona nie je ona.
Je koniec ľudských múk. Je koniec objatí.
A pohreb jak jej zabudnutá tôňa
nesie ju v dojatí.

Už zašiel za bránku, už prídu Božie múky,
i chvíľa, v ktorej žiaľ svoj dožiali.
A všetky kríže roztvorili ruky,
aby ju objali.



Vojtech Mihálik - Starý album       

Ozaj sú všetky mŕtve?
Všetky do jednej.
Aj stará mať?
Už na cmiteri býva.
A táto čierna?
Páči sa ti?
Hej.
Tiež leží v hrobe.
Ale veď je živá!
To sa ti zdá, má oči živé od lásky.
Čo je to láska, deduško?
Nik nevie.
A ozaj žili tieto staré obrázky?
Žili, no boli tu len na návšteve.
A ty si lásku poznal?
Ťažká odpoveď.
Áno, či nie?
Ach, nechaj staré bôle!
Viem, ktorú z nich si ľúbil, aj ti poviem hneď.
Ktorú, ty huncút?
Tú, čo skrývaš v stole.



Vojtech Mihálik - Dnes sa mi prisnilo 

Dnes sa mi prisnilo, že po príbojoch ulice a v speve
zvonov jasom slnka kráčala si
nedbalá, nepozemská, mĺkva spolu s vetrom, čo ti
nežne dvíhal rukávy a vlasy,
a ja som skríkol na teba, v tme pasáže sa chúliac
ku stene, no škoda bolo môjho úsilia,
lebo ty, drahá moja, odvrátila si svoj zrak a uši
si jak prázdne mušle zakryla.

A hoci tisíc tvárí stretal som a tušil bitie zvonov
na skle okien, plameň slnka na odkvape,
stále som kráčal s tebou tichý, šedivý a verný ako
tieň, po ktorom ľudská noha šliape,
až kašeľ víchra vyplašil ma zo sna. Bola noc.
Dážď šušťal čierny, úlisný a ospalý
a stromy šúchali si rachitické chrbty o nebo a
hlavami jak zástavami kývali.



Ján Kostra - Niet veru lásky bez rizika

Niet veru lásky bez rizika.
Človek sa vrhá ako chrúst
do kvetov májového kríka,
až zaspí na lupeni úst.
Potom ho zrazia z konárika
a zožerie ho sprostá sliepka.
Niet veru lásky bez rizika.

Aká je tvoja kožka hebká
a tvoj bozk sladký ako mušt.
Ako je pekne oblečená lebka
na cestu v nekonečnú púšť.

Niet veru lásky bez trpkosti.
Človek to nevie, keď má rád,
že dolámať si môže kosti
a že mu stále hrozí pád.

Či Juan je, či Jano sprostý,
nakoniec dôjde k čaši blenu.
Niet veru lásky bez trpkosti.

Jak stádo na jatky nás ženú
cez nekonečne krásny sad,
a nedočiahneš vytúženú
a nebudeš ju nikdy mať.



Ján Kostra - Ave Eva (úryvky)

Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná


Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to
že padol samovrah že vzniká báseň táto
že niekto odchádza a píše trpký list
že iný vracia sa že iný túži prísť
že krásny vynález ste v ume rozožali
že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
no milosť nenájde a bude strašne sám
že dohorieva knôt a stúpa temno z jám


Nie krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
na deväť gombičiek sa prosto zapína
Tak krása klenie sa vražedne nevinná
a cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna
Lež víchor bičuje plamene predstavy
a požiar žiada si vždy novej potravy


A zasa prosté je objať ju kolo drieku
a cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú
to telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna A čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva smútky a nepokoje
rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
a prosto načúva s oddanou vďačnosťou


Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote
má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený mocný je
smrť naňho počká si kým pohár dopije
a stojí do konca starý peň okmásaný
jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No žena pane môj stráca sa ako sneh
ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh


Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
zaháša svetielka požiare rozduchuje
pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje
lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti nepriateľ


Ach aký krásny je človiečik v lone matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
ach ja ťa rozviažem ako puk ružový
ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
ktorý sa s úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania na mlyne poznania


Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si Krásne to bolo synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva spád


Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
hladká a teplučká na zarosených lúkach
bujará v odpore pokorne stíchnutá
tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny
je smútkom značená nad pokorením ženy
je tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás


Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy
náručia loná žien keď padáš od únavy
utíšia zúfalstvá po boji prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe
sú vodou života pre všetky korienky
pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky


Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
v extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
tou silou odvahy zúfalstva súcitu
keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
ružové pupence pyšný prs koža skvelá
obliny vo svetle hodvábne tône tela
zázračná forma tá čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám - v chaose beztvarom


Ó padaj rosa snov Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných jám
prekazte zámery vráskam a osídlam
bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
za vami za vami prichádza večný jas
života prostého sedembolestných krás




Emil Boleslav Lukáč - Večná parabola

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme predsa cudzí.
To obapolná tragika, nie jedna, ale dve,
polmuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, abo nič.

Možno ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej" - len ret sa kriví v „nie".

Och, večná honba, večný kruh a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude, ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.




Emil Boleslav Lukáč - Najvyšším tónom

To krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.

Znej, melódia,
najvyšším tónom
snov, vášní, slastí,
spievaj o splnení
nesplniteľnom.

Aspoň dnes
spievaj o láske,
spanilá struna,
v najprudšom napätí
mne, mne.

Chvej sa, vlň,
tak ako nikdy
pod žiadnym slákom,
pod žiadnym bozkom,
zajtra beztak
praskneš, jaj.



Ján Smrek - Dievča v rozkvete

Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé jaro, ktoré preniká
jak elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva vrie,
ktoré sa búria k nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky -
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz výbojne, raz zase kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu poviedku,
brávať to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi -
spáliť to radšej v srdca plame,
prv než to samé
uvädne.



Ján Smrek - Rozhovor

Koho ty miluješ, to nevieš sama,
telo tvoje sa ako koník vzpína,
mňa rada mala si a v chvíli tej
iba priateľka tvoja bozkala ma
a ty si odtiahla sa odo mňa
jak prázdna čaša vína.

Nechám ti na vôľu a na rozmar,
vyber si toho, komu ústa podáš,
mne stačí iba rozžiarená tvár
a inak si ťa k srdcu nepustím,
darmo mi na ňom hlodáš.

Zas je tu jar a ona tvoja je,
máš právo vietor chytať rukami
a ja mám právo hľadieť do večnosti,
kedy môj vysoký sneh roztaje
a jedna snežienka ma omámi.

Medzi nami sú veľké rozdiely,
ty všetok život v očiach svojich nosíš
a srdce moje čochvíľa sa schúli
medzi tie srdcia, ktoré umreli
a ktorých sa už hrozíš.



Ján Smrek - Svetlá

Zahaste svetlá, záclony zatiahnite,
lebo my ešte pokračujeme,
nás včerajšia tma zjednocuje v cite,
my pijeme a nemilujeme.

Piť máme ešte čo, lež milovať už sotva,
už v hniezdach lásky iní sa usídlili,
loď naša ťažko tápa, kde je kotva,
lebo už by sme radi zakotvili.

Ťažko však zakotviť, niet prístavu,
nám more premieňa sa v súdok vína,
my sme sa oddelili od davu
a mrieme jednotlivo, každý osobitne,
to naša sláva je i naša vina.

Tu pred oči nám položili vázu,
čo vykvitla na počesť bohyne.
Skláňame hlavy, uznávame krásu,
lež naše šťastie je len vo víne.

Darmo sa podívam na pekné ústa
a darmo krásne vlasy pohládzam,
vždy na oceán hladím, kde hladina je pustá
a kde so svojou loďou vždy som sám.

Nech žije bohyňa, čo vládne mužmi,
lež ja som iba prostý námorník,
ja dám sa viesť len vínom, a nie láskou
a maják ten mi nezahasí nik.



Krista Bendová - Monológ

Nepovedz. Dobre. Stačí. Nemusíš.
Premôžem. Zatnem zuby.
Nebudem škrabkať ako myš
na dvere toho, koho ľúbim.

Dosť pokorenia. Treští mráz.
Na kryštál zmrazil slzu mäkkú.
Len neobanuj potom raz,
až sa ti zacnie po človeku.



Krista Bendová - Tak sama

Tak sama sama som a plyniem stromoradím
môj úsmev to si ty Môj vzlyk je tvoje chvenie
V pohybe vlastných rúk zriem tvoje roztúženie
a moja podoba je odraz tvojich hladín

Snáď hlúpa márnivosť z nehybnej hĺbky smútku
ma núti bielu tvár naladiť do grimasy
a smutne bláboliť: čo robíš teraz asi
či tiež si spomínaš či nevrátiš sa vskutku

Však potom s údivom nadvihnúc krivky vrások
sa v jednej minúte na pustú skalu mením
a tuším odrazu v tom zmalátnenom snení
úbohú bezhlavosť nedokončených lások



Krista Bendová - Popieram

Popieram Negujem Niet námesačných skrýší
Triezva je táto noc hoci sa ohňom pýši
a luna záhadná je nič než chladný kameň

Popieram Negujem Niet rozochvených ramien
bezruké Venuše sú v mužskej dlani panie
kamenné súsošia vtisnuté do vankúšov

Popieram Negujem Niet spásonosných lúčov
aj slnko zhynie raz pod hviezdnou ranou prudšou
jak zhnité jablko odpadne do priepasti

Popieram Negujem Niet vykúpenia v šťastí
kým smútok bude žiť a večne čelá brázdiť
človek tu nepozná krás iných mimo neho

Popieram Negujem Niet prístavov a brehov
nedôjde ľudská tvár poznania víťazného
svet - otrávený strom a my sme plody jeho



Krista Bendová - Keby tak ľudia

Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
stavali by si hniezda na jabloni
k oblakom leteli vysoko nad polia
videli zhora domy zeme rieky
a štebotali o nich

Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
ospievali by každý les a úval
a v jeden podvečer by potom pochopili
prečo je najkrajšia a najmäkšia tá pieseň
ktorú nikto nepočúva

Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
boli by ako šípy vystrelené
ktoré sa lesknú v žiari slnečnej
a žiadne nebo nie je vysoké dosť pre ne



Valentín Beniak - Hovory zo sna - úryvok

Chváľme si hovor smutných milencov
ktorí už prešli za hranicu poznania
ktorí nenašli nikde hniezdo spoločné
bo zákon života je ukrutný,
už odnikiaľ im žiadna nádej nekynie.
Šepcú si: priepasti sa zatvoria,
alebo láska jak oblúk sa vyšvihne
z oboch brehov a nad hlbinou spojí sa,
ale nemajú vieru hory prenášať,
bo oba prešli už hranicou poznania,
už čosi naštrbené priniesli,
už čosi z minulosti bolí ich,
preto sa musia zrakom veľmi pohládzať,
ich stretnutím už nastalo i lúčenie,
bo cesty ich sa každú chvíľu rozídu,
pri každom návrate im srdce zajajká,
lebo nevedia do náručia hodiť sa,
zasnení idú ako po tŕňoch,
s obavou klopocú im dreváčky,
svedomie klopká ako povinnosť,
preto si masku povšednosti natiahnu,
preto sa smejú, ked si ruky odtiahnu,
zastretý úsmev je ten dobrý pomocník,
ktorý ich nebezpečím prenáša,
ktorý do smiechu zájde a pred zúfalstvo
postaví sa, keď slza má už vyvierať
a v vtáčích trilkoch nocou čiernou zapadne.
Chváľme si túto lásku hrdinskú,
bojovali sme o ňu veľmi statočne,
ale, bože môj, osud vždy bol mocnejší,
a musíme mu, musíme mu poddať sa
po zákone, čo káže ruži odkvitnúť
a hrozno vína podjesene postáčať
a zemi vrátiť, čo zo zeme vyrástlo,
musíme prijať posla rozlúčky
a prebudení zo všetkých snov musíme
osve si každý odniesť holú skutočnosť:
dni všedné, páľu nocí bez spánku,
stoickú studeň stromov z ovocia
očesaných, čo sladkosť svojho dozretia
nepoznali a jak svedkovia necitní
prizerali sa ku slávnostiam viničným,
za plesku ohňa a dunení mažiarskych.
Chváľme si slzu, ktorú skryli sme,
než prišiel dážď, čo potom za nás plakával,
a my už doma sedeli sme v pohovke
tichí a bledí, zahalení do plédu
a zahľadení na minulosť mŕtvejšiu
života nášho, ktorý v trosky zdrobil sa
skladané v torzo, čo nás ešte bolieva
jak miesto okostice pod sadrou,
ktorá nás sprevadí do nebytia.



Valentín Beniak - Odtrhneš kvet

Odtrhneš kvet, čo chvíľa ti prináša,
poďakuješ sa i za malý dar;
veď príde noc, čo rovnako pozháša
plamienky hriechov, cností svätožiar.
Pi, keď vidíš, že naliata ti čaša,
a líhaj, keď ti ustlú, by si spal,
a šepci zo sna: moja nežná krása,
teraz mi dovoľ, by som zaplakal.

Stratené všetko! Lapám už len tiene...
Kde je môj výbeh? Oblúky a siene?
Myšlienky ľahkosť páperná i smršť?
Kde sú? Pri ktorom hrôzy vetrolome
sa zastavili moje mladé kone?
Kde dostal kŕč i desiaty môj prst?



Valentín Beniak - Ó, pekné ženy

Ó, pekné ženy, čo ste zhodili
manželský pás pri vodách pramenistých,
prichádzali ste zo spomienok hmlistých,
ked zelené sa lúky kosili.
Od vás mi dochádzali posily!
Dali ich ústa, dolíky a výstrih,
záblesky sluhov v očiach čierno-bystrých,
i nôžky, ktoré povyskočili,

by vyšepkali život krásnym tancom,
mne, ktorý som bol smrti vyvolencom,
ďalekým od prameňov života,
čo zrazu začal vytrubovať vo mne,
až krása krások sklonila sa ku mne,
že ma z osídel smrti vymotá.



Valentín Beniak - Milosrdná mi buď

Milosrdná mi buď, prosím ťa, Smrť!
Nehraj sa so mnou ako šelma s myškou,
ale ak vlajkou chceš byť, nech som žrď,
alebo kyslé hrozno ponad líškou.
Ej, šibal som ťa: vrť sa, vĺčko, vrť!
Smelosti tej už prameň vo mne vyschol,
už bojím sa ťa, len ma nezaškrť,
buď bezbolestnou uspávankou tíškou.

Buď dobrodejka, ber si ma na plť,
zabudni na svoj strašný chmat do pyskov,
daj plavbu k obzorom, kde zlatá žlť
rozprestrie sa nad dávnou rodnou chyžkou,
a potom zbĺkle tóny poklesnú:
"Zhasnite lampy, ja chcem vidieť tmu!"



Valentín Beniak - Neboj sa

Neboj sa, tak lacná ti nebudem,
nebudem si ťa pre nič za nič brať,
musí byť medzi nami priehlbeň
omnoho väčšia, môj ty živý brat!
Ani ti schudnúť nedám až na dreň,
nebudem rúbať, keď ti praská ľad,
jednej z pomocníc poviem: chod mi preň,
a že ho pozdravujem nastokrát.

Potom babičkin valčík dám ti hrať,
čo smutný je, no zdráha sa byť piesňou
pohrebnou, ale na môj prstoklad
rozvíri sa nad tvojou dušou hriešnou.-
Vtedy pocítiš po mne veľký smäd,
padajúc k mojim vodám studňou tesnou.



Valentín Beniak - Starenka

Vychudlá starenka. Je sestrou pani smrti -
motká sa po dvore, planý ju kašeľ škrtí,
žilami vetchými málo už prúdi krvi,
iste ju vynesie na cintor mrázik prvý...

Slniečko zhrieva ju, však chládok tiež má rada -
tak ťažko uveriť, že kedys' bola mladá,
že v zhaslom pohľade plamienky bystré kmitli
a v perách ružových že biele zúbky kvitli,
že klenot vzácny bol jej úsmev a že bosá
chodila húsky pásť, keď padla drobná rosa,
a v sukni bielenej že bola v tanci prvá...

Oj, mladosť-pochabosť len malú chvíľku trvá.

Potom sa vydala. I prišla starosť, deti.
Jak z bielej jablone keď opadajú kvety,
tak časom stratila pôvab a formu tela...
No rástla v zbožnosti a na kríž Spasiteľa
čoraz viac myslela, a jazykom keď britká
zabŕdla suseda - strhnúť sa mala bitka
pomedzi šarvanci dvoch dvorov, a keď starí
mali sa povadiť pre topoľ v hrádzi vari,
dala vždy uniknúť hriechu, a skrotli oni:
jej hlas bol zmierlivý, jak zvon keď večer zvoní.

Potom jej umrel muž. Dala mu pohreb skvelý.
Odvtedy v očiach jej často sa slzy skveli -
I nové poriadky nastali, pekne-rúče
nevesta zobrala jej z ruky všetky kľúče.

Však svojmu osudu vzdala sa podobroty:
pelhať jej zostalo vnukov a vnučiek roty,
keď ktoré stonalo v horúčke od zimnice,
niesla do kostola dve veľké voskovice...

I vnučky vyrástli a už samučká spala
v maličkej komôrke, už zbytočnou sa stala:
je spoly nahluchlá a chrbát sa jej krčí,
ten jeden čierny zub jak starý stržeň trčí,
na nič sa nehodí, starosti s ňou však veľa.
Ó, Bože, odpusť, však - keby už umrieť chcela...

Chudera starenka - je sestrou pani smrti -
motká sa po dvore, planý ju kašel škrtí,
po žilách opuchlých ustáva troška krvi:
azda ju vynesie na cintor mrázik prvý...



Valentín Beniak - Meditácia

Noci sú jak žaláre temné
hviezdičky padajú ako ranené vtáky,
vietor je zločincom zaťatým, ktorý ťa na rohu
striehne:
neodchádzaj, milý!

Teskníš ako pútnik, ktorého neresti ženú
z ďalekých krajín,
a čas sa blíži, čo musí odovzdať
posolstvo svoje!

Ako peň ťažký, vykopaný v dúbrave,
tak nesieme svoj život
a skladáme jak bremä.
ktoré musí zhorieť, aby v krbe nevyhaslo!

Dlhú budeš mať cestu, ak pohneš sa tejto noci,
zanechajúc živých,
samotou strašnou budeš unikať a hlas umieráčka
doháňať ťa bude,
smrť udrie na bubon a prehluší hlas slabý;
však keď sa poddáš a padneš,
holubice bielych snov obletovať ťa budú!

Veľké je plemä ľudské,
potápajúce sa v hlbinách a dobýjajúce nebo
a zakotviace
na hradbách nekonečna:
a predsa trnieme všetci,
že príde okamžik, a nás už tu nenájde!



Valentín Beniak - Vigília pri Dunaji

Keď prvý raz ma pojal zármutok
zadumaného jak je všetko márne
a jak sa ženú na útok
deň čo deň chmáry hlbín jednotvárne
jak po kusoch ti život odpadá:
zvetraný zajtra v klbko sa mi schúliš
jak ručník čo ti padá z podbradia
veď proti chiméram sa márne búriš
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Záhady žitia čos' hnal pred sebou
zvrtli sa a už za chrbtom ťa strašia
a keď zješ ešte pár chlebov
a na víno ti príde značka staršia:
Na pochod pôjdu nové preludy
a pustou nocou hrom ti zaburáca
čo usínajúceho ťa prebudí
a zchvie sa srdce: stará skrinka hracia
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Čo bolo sladké čo aj bolelo
vyvetrané už jak vôňa a lieky
bola raz panna s bolerom
kľúč od jej krypty strážia vlny rieky
raz prišiel pozdný záblesk do noci
ale to chvenie srdce ešte trápi
bo roky s hnevom by šli jak proroci
a bolesť rástla ako šelme drápy
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Taký som ponechaný samote
jak makovica do prázdna sa trúsim
volám občas jak kuvik na plote
ale už prerastajú ma hmly z lúčin
Kdeže je mäkkosť peria? hŕba kostŕb
z vankúša trčí a na mojich hnátoch
jak vrecká starých vychladnutých otrúb
roky sedia a na nich kŕdeľ mátoh
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Ja neviem kde som mladosť pochoval
neviem kde mizne plnosť môjho žitia
ako starinu pošlem na poval
ružové sny aj čierne krupobitia
v popole ešte iskry pália ma
z hrdla sa derie nápev divnej piesne
mráz mi ju vyčipkuje do rána
a ľudia krútia hlavou jak to smiešne
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Ako ťa skrotiť srdce vtáčaťa
na konár suchý načo sadáš ku mne
do hory choď hora je zakliata
alebo za pávom choď jak kráča v humne
Lež moje zbohom je tak zúfalé
či z letov márnych naspäť sa mi vrátiš
a ja už neviem v pozdnom úpale
či je to liek či jed a či hašiš
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol

Načo tu strachovať sa čo bude
veď keď noc príde bude čisto jasná
ruka siahne vyprázdniť osudie
a loďka prejde v iné vodné pásma
jak starý vrabec poviem čiriri
tam zostal po mne zabudnutý koštiaľ
čo doňho vlčie časy vyryli
že bude vždycky tak jak bolo dosiaľ
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol



Hugolín Gavlovič

Jak chceš býti v dobrém stálý, neoblibuj lidskej chvály.

Jestli te kdo vychvaluje, neoblibuj chvály,
nebo kdo chválu miluje, tratí se pomaly.
Zavazuje chvála očí a činí slepého,
privádzá ku nádhernosti milovníka svého.
Lépej vidíš, čo je v tebe, žáden tak nevidí,
kdyby videl, snad bys' nemel tej chvály od lidí.
Když máš chválu, nezanedbaj sám seba súditi,
víc chtej sebe, nežli iným o sobe veriti.
Nekdy lidé chválu dajú i zlému činení,
jak ju prijmeš, budeš vícej k zlosti naklonený.
A jak za dobré činení chceš býť v úctivosti,
tak podvodne zaslepený vejdeš do marnosti.



Mikuláš Kováč - Rozhovor

Kaviareň Pri reťazi je nabitá do posledného miesta Hudba hrá prvý twist a stoličky zvonia kovovými nožičkami Neďaleko hudby nad sklenicami pravého tuzemského rumu sedia dvaja muži Jeden z nich hovorí

Dlho mi bola cudzia Až v jeden daždivý deň na počiatku zimy videl som ju vystupovať po schodoch z pivnice s vedrom uhlia Usmiala sa na mňa ako prsteň v tráve Nikdy to nepochopím ale o chvíľku jej kroky zazneli vo mne ako v prázdnej katedrále Moja ruka zosadla na jej plece akoby na to čakala od doby prasličiek keď bolo uhlie ešte živým stromom a jazyk človeka vylamoval z ticha svoje prvé slovo
Nikdy to nepochopím ale to staré vedro je dosiaľ mojím zvonom a tá žena dosiaľ kráča schodmi mojej zvonice až k najvyššiemu miestu odkiaľ mi oznamuje Vidím čierny les a na jeho kraji biele svetlo

V kaviarni Pri reťazi pribúda sklených očí Pri okne sa usmieva biele dievča Mladý vojak pri dverách sa k nej otáča ťažko ako zapadnutý kanón Dostáva ju presne do stredu kríža a vypaľuje pohľad plný dubových kolísok a dlhých pohladení Medzitým druhý muž dopil a hovorí

Ukážem ti pierko z vtáka ktorý vo mne bije ťažkými krídlami Človek sa vráti nečakane domov a sklonený pri dverách začuje akýsi hlboký a do zbláznenia zamatový hlas hovoriť do tmy Máš krásne oči Anna pripomínajú mi nedozreté slivky A ten človek si vtedy spomenie na všetky tenkonohé metafory vymyslené v čase keď mu ešte rástli prsty Ale všetko je už zbytočné pretože z rukáva cudzieho plášťa na vešiaku vesluje polárny vietor a v jeho vreckách hrkocú vychladnuté hviezdy mladosti Láska je zrazu zbytočná ako senský voz poskladaný zo žartu na veži kostola

V kaviarni Pri reťazi duní twist Mladý vojak tancuje s dievčaťom od okna Je biela Biela ako rosa na lopúchu Rytmus o ktorom sa vraví že je rytmom storočia ich tlačí dole k zemi na kolená Starý muž v kúte hovorí čosi o valčíku Ale ktosi veľmi mladý sa smeje a vraví Pán môj zlatý v rytme valčíka už iba stromy zomierajú



Július Lenko - Návrat

Sedím pri malej piecke ktorá hreje ako keď vonia ruža
a vonku sneží
padajú vločky snehu jak kúsky mäsa z anjelského tela
postihnutého leprou
ostatné už dávno podľahlo tejto chorobe
najprv vínna réva stromov
nakoniec lastovičí spev
teraz som konečne sám
pútnická palica spí v kúte
ovčí kožuch visí ako čierny luster dolu stenou
a pendlovky tikajú svoje nudné hlásky
prižmurujem oči a zrazu som tu v rodičovskej izbe
celkom malý a v plátenných nohavičkách
ako dávno som ťa takto nevidel Július
blaženého s aureolou detstva
celé dni sa ihráš na podlahe bez kobercov
skladáš si vlaky zo zápalkových škatuliek
pasieš pomyselné ovce na vzdušnej holi
a si raz princom a raz popolvárom
ako si to zaželalo srdce
len si ním pohol ako papierovým kukátkom
a nádhera sa zamieňala s nádherou
medzi týmito štyrmi stenami štyrmi ročnými obdobiami

Ako ten čas uteká každé ráno je o míle za nami
a čo je pred nami je očakávanie

Zatiaľ sa tu všetko zmenilo vidno že čas nezaháľal
stôl vyrástol do nepoznania
len noha pri ktorej som sa modlieval schradla
stoličky zvážneli
robia dojem starých žien v kostolných laviciach
okno sa temer zosúva vekom
je cezeň akosi ďalej k nebu
a piecka tá pri ktorej sedím sa viac schýlila do hrobu
ináč je tu všetko po starom
tam je posteľ na ktorej som sa narodil
tam zrkadlo a za ním cirkevné kalendáre
len to čo sa volá srdce domu
matka
ach mama načo som sem prišiel keď vás nieto



Július Lenko - Poznanie

Tak málo sme doteraz poznali
hoc sa už blíži poludnie
človek je stále nerodiacim stromom
vykradnutý ako sýpka poniže dediny
čítal si mnoho kníh ešte si nebol ani žiakom
v škole si sedával v prvej lavici
robil si skúšky z náboženstva a neviem z akých vied
a dnes si dospelým
rozumieš mnohým rečiam máš miesto medzi učenými
nad slnce svetelnejší.

Vo svete skazenom hodinovom stroji
byť vyskúšaným hodinárom
nájsť skrytú ťažko viditeľnú ryhu
a dať kolieskam správny chod
aby nám odbíjali spoľahlivý čas
taký ako je na nebi.

Byť aspoň jednu jeseň ošarpaným stromom
ktorému skmásali úrodu
zatvoriť knihy ktoré si obdivoval
dnes už neveríš ani jednej hláske
smeješ sa všetkým pomníkom a sovám múdrosti
zrážaš ich z písacích stolov
zavádzali ťa nočným škrekom a ty si prikyvoval
dnes viacej nebudeš
čoho si dosiahol vtesaný do mramoru
rozpadávaš sa jak hasené vápno
vo svete ktorý požiera vlastné mláďatá
a ktorý deň po dni seba zanecháva
glóbus na plytčine.



Štefánia Pártošová - Výrazná ľudská stopa

Nikto tu večne nebude,
čas šafári v nás ako hrdza v šabli,
nevymoceš sa z ostrozubých hrablí.
Tak je to v našom osude,

pred smrťou nikto neujde.
Tuhne v nás ako vápno v kvapli,
jej prsty v kolíske nás chňapli
a zatli do hrude.

Že v prachu navždy vyschnú žriedla,
že tma za nami, keď nás zmietla
do ničoty jej päsť?

Nie, svetlá stopa nevybledla,
bude aj z hrobu viesť
posthumným jasom hviezd.



Štefánia Pártošová - A keby zas

Kto seba druhým nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť.

Kto pravde cestu nedláždil,
do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal -
načo sa narodil?

Kto vieru v prehrách roztratil
a nenašiel ju znova,
lež k brehom svojej porážky
pokorne zavesloval,
kto na plytčinách utopil
kyticu mladých liet,
nič nedarujúc nikomu -
zbytočne uzrel svet.

Kto nikdy láskou nevzbĺkol,
šanujúc sviecu žitia,
kto poryv suchých citíkov
na zisky prepočítal,
kto chladný ako meteor
sám seba vyžiaril,
ten môže mŕtvy za živa
vystrieť sa na máry.

Ja požehnávam ušlé dni
búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč.



Andrej Plávka - Istému dievčaťu

Ako to riecť, keď svoje ťažké slová
ku tebe vyniesť zrazu nevládzem?
Máš i tak vôľu pred nimi sa schovať
a nebantovať číhajúci sen,

ktorý sa v tebe sladko zakuklieva
a presýpa už dievča na ženu,
do bobúľ vteká ako vínna réva
a utkáva si tajnosť blaženú.

Ale už vidím, ako z tvojich vlasov
semiačka búrok klíčia pomaly,
a detské hry sa noria do úžasov,
ktoré len teba zrazu obstali -

lebo len ty si centrom sveta teraz,
on nech je celý tebe poddaný -
do náruče si jeho obdiv zbieraš,
pokiaľ tvoj sen ho celkom omámi.

I vysúvaš ho z dráhy svojím driekom,
v ošiaľ ho hádže zázrak tvojich pŕs
kým k brehu dôjdeš touto prudkou riekou
nedrž sa peny, seba sa len drž,

lebo tie búrky v tebe majú hniezda
a v tebe má tá rieka pramene -
nad blúdením len jedna svieti hviezda
a tiež je v tebe, v láske ku žene.



Andrej Plávka - Neskoro

Hľa, tu je ten chodník, nosila si po ňom
večierkami pre mňa bozky ku háju -
viacej ako ľuďom verili sme stromom,
netušiac, že i tie už nás poznajú.

Potom si raz stŕpla, vášňou zahanbená
utekala domov tvoja plachá cnosť,
ale na chodníku jak Lótova žena
nemohla si premôcť ženskú zvedavosť.
Videla si blčať mladé borovice,
čo sa zapálili zrazu odo mňa -
potom už i tebe sčervenelo líce,
chcela si byť zrazu celkom rozumná,

ale na krok späť už nemala si sily,
lebo ešte hriechu v tebe nebolo -
vtedy začal klíčiť, práve v onej chvíli,
no už nie viac pre nás. Bolo neskoro.



Andrej Plávka - Materčina

Za celý život
som z tvojich hlbín málo vydoloval,
hľadajúc v trýzni mučivej
na každú báseň vyhriebsť pravé slová,
čo ostali by nažive

i dávno po mne
v príbytku verša ako zvestovanie
o tvojej kráse trvácej,
aby tie slová z ticha vykresané
zaklopať mohli na srdce,

čo žije všade,
v ľuďoch i veciach, dychtí len po slove,
tom pravom, čo ho preberie,
keď iba ním o sebe pravdu povie
jak sladký šepot matere.

Bez teba isto
ľudia i veci ostali by nemé,
brat by bol cudzí bratovi -
bez teba lásku k milovanej žene
najsladšie ktože vysloví?



Ľubomír Feldek - Pocta Ovídiovi

Odrazu Filemon pocítil, že rastie.
Najmä nohy od chodidiel nadol.
Ich prsty čoraz štíhlejšie prenikali prsťou,
ako keď sa nahé deti chytia prstom za prst.
Začul podvečerný praskot svojich vlasov
a skôr ako ho mohla oddeliť od úst
spenená, valiaca sa kôra dubu,
ešte nimi zvolal:
- Ako si to so mnou zrástla, Baucis, keď som teraz sám?

Ale Baucis už mala na ústach dlaň lipy.
Jej „Zbohom, miláčik!"
bolo už len nezmyselným šumom lístia.

A vtedy Filemona opustili ústa.



Ľubomír Feldek - Smrť obyčajného človeka

Smrť génia nikoho nenaplní smútkom. Je slávny,
na čo siahne, sa mu darí. Stihne urobiť viac ako iní,
aj lepšie ako iní, teda aj zarobiť viac ako iní -
a aj keď potom prepije viac ako iní a poplatí iným
viac, než poplatia iným iní, blázon by bol,
keby si myslel, že mu to iných nakloní. Ani to
sa neodpúšťa! A ak má ešte aj viac detí ako iní,
aj lepšiu ženu ako iní, a mnohé iné lepšie, krajšie,
väčšie ako iní, jeho smrť ozaj ťažko môže niekoho
naplniť smútkom.

Potešia sa, že zmizla obluda,
ktorá zavádzala. A aj keď mnohé budú potom robiť iní
horšie, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to horšie
robia aspoň iní. A aj keď mnohé budú iní musieť
potom robiť viacerí, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to
aspoň robia iní viacerí. Ach, veď i ja
som schopný týchto citov, ktoré každý skrýva,
a nikomu ich nezazlievam. Smrť génia skrátka
nikoho nenaplní smútkom.

Ale keď umrie obyčajný človek, ktorý celý život každé ráno
vstával do ťažkej práce, lebo ľahšej preňho nebolo,
a po práci pil najlacnejší rum a málo jedol a len veľmi
jednoduché jedlá, málokto o ňom vedel, a ktovie, či bol
niekto taký, komu zavadzal, je nám do plaču a nechápeme,
prečo sa hovorí, že je škoda géniov, keď srdce zreteľne
cíti, že práve obyčajných ľudí je škoda.



Ľubomír Feldek - Na dedinskom cintoríne

Na dedinskom cintoríne
sa prepadávajú náhrobné kamene
a mŕtvi
idú hore.

Čochvíľa
budeš sa môcť s nimi pozhovárať:
- Aké je to, umrieť?
- Ach, je to veľké oťaženie úst, také, že už neodtiahneš peru od pery.
- Otvoril by som si ústa na kolene!
- Smrť by ti tesne predtým odrezala nad kolenom nohu.
- Tak to už iba aby sa človek smial sám nad sebou?
- Sám pod sebou, sám pod sebou ...
- A ako to, že so mnou teraz hovoríte?
- To ty už s nami začínaš mlčať, bratku.



na začiatok stránky
na ďalšie básne