Miroslav Válek - Večer
Miroslav Válek - Už koľkú noc
Miroslav Válek - Slnko
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je
A v izbách horí svetlo pre radosť
Hosťovi ktorý čaká viacej vari
a vraví jedno slovo: Dosť
Bolo by treba odísť tejto jari
Noc ako otázka na dvere srdca búši
Hosť nedá odpoveď Hosť čaká
Hosť neverí čo tuší
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je
Miroslav Válek - Z vody (kapitola X)
Miroslav Válek - Z vody (kapitola XI)
Miroslav Válek - Z vody (kapitola XII)
Milan Rúfus - Deti
Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú,
smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve,
a zväčša ležiac pri tom,
jak nemocného počúvajú svet.
Čo povie im, to nikdy nevyslovia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Potroche začnú smutnieť. Tušia deň,
keď z každého z nich odchádza
malý princ na koni a odnáša si žezlo
i jablko.
A to je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje.
Na ľudskú mieru od počiatku dané.
To postavenie mimo hry.
A únava. A úzkosť.
Milan Rúfus - O láske
Ubudlo dní. Už klesá
šíp blúznivého letu.
Už z ľahkých stebiel vrások
si roky hniezdo pletú.
A zabudli sme tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,
v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia ukrytého
sa dymí ešte, dymí.
Chutnal som tvoju hlinu.
Nuž, udri, pieseň stará.
Lej trpkosť starodávnu
mužovi do pohára.
Len prepusť oči, láska.
A odstúp z mojich krídel.
By bol som spravodlivý
a spravodlivý videl:
jak túha túhu kríži
a ľudia blížia ľuďom;
a zástup z rodu hrdých
sa vzpína pod osudom.
Milan Rúfus - Čajka na vlnách
More. A hore hviezdami noc sa pení.
Hmlám večerným už trúbia do rosy.
Bez konca voda. V kráľovskom osamení.
O omrvinku zeme neprosí.
O prášok hlasu nepožiada živých.
Jak sejbou vrhá v častých premenách,
je účel svoj a sama v seba plynie.
Dve tichá závratné sa drvia na hladine:
jej mlčanie a večnosť vznešená.
Dve tichá, žarnovy tých starých božích mlynov,
naprázdno trú sa, srší hviezdny prach.
Ale zem všade vysiela svojich synov.
Počuješ? Píska čajka na vlnách.
Vták zapískal a na smiech je to, bože.
Ako hrot ihly v ríše obrovité
čnie útly hvizd, to tenké žezlo mäsa,
povýšeného teplom počatným.
Vták zapískal a k slzám je to, bože.
Trhlinkou ticha jak sa hrnie žitie,
že smrť už nevie, čo si počať s ním.
More a hviezdy. Života teplý prievan!
Podo mnou ako nedotknutá zvesť
mlčanie praživlu, z milosti jeho spievam,
a hore, hore modré ticho hviezd
je ticho smrti, jak na úder sa strojí.
Zem, ktorá všade vyslala si svojich,
zem, neodchádzaj nám, buď s nami.
I na zemi i pod hviezdami.
Milan Rúfus - Pieseň o svieci
Čo stojí kilo tmy?
Čo stojí biely vlas?
Žijeme život my,
či život žije nás?
Povedz mi človeče,
kto na koho tu cieli.
Plamienok od sviece
nikto z nás neoddelí.
Túžime, hľadáme,
tu bázlivo, tu smelo.
A svieca za plameň
ponúka svoje telo.
Milan Rúfus - Labyrint sveta
Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále pustejšie
je prázdne miesto v nás.
Rýchlejšie v čase vráskavie
duša, jej koža hladká.
Tie haldy poznania
je to len čierna skládka?
Zlovestný dym sa občas valí z toho.
(Ako sa kdesi zabíjame zas.)
Chudobní boháči.
Nedopísaná sloha.
A mnohosť dráždivá,
no nič viac ako mnohá.
Chce nás už zaživa
a vyháňa z nás Boha.
Milan Rúfus - Kto si?
Povedz mi, Ktosi,
kto si?
Že chodidlami bosý,
tak bez ustania roztáčaš
ten hrnčiarsky kruh Zeme?
A čo je z toho za deň krehkých nádob!
Na živú vodu.
Na zlaté vajíčko od nevidomej sliepky.
Až krčah cestou z potoka sa rozbije.
Tu čriepky,
že sú z hliny, hlinou prihrnieme.
Máličko bledí pritom.
A takým tichom tichí,
že ako výbuchy sa rozliehajú v ňom
neudržané vzdychy.
A ty len hnetieš, točíš.
Svoj vlastný pán,
svoj kočiš.
Milan Rúfus - Škola pokory
Keď sa raz pominie
svetlý čas tvojho splnu,
zvoľna sa stáva z teba korisť.
Pozorujú ťa predátori
jak postrelenú srnu.
Chce sa ti volať, nevieš kam.
Snáď bytiu do réžie.
"Nie je to azda tvoja chyba,
ak živé v tebe žije iba
tým, že sa o to bije?"
A kto už nemá na bitie,
na bytie stráca právo?
Čo ti to vtedy chodilo
tou stvoriteľskou hlavou?"
Takto sa búriš (ako Jób
kedysi na úsvite dôb)
nad človečími osudmi.
A potom prosíš: "Odpusť mi,
ty Blízky za diaľavou."
Milan Rúfus - A napokon láska
A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.
Láska - nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska - sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad ľudskou - láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.
Ladislav Novomeský - To strašlivé
Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je,
to nič je strašlivé: nič v ničom stratené,
ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje,
ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.
To prázdno bezozvenné pri nehybnom kroku,
ten výkrik nezvučný a sykot bez hada,
nemý šum vyschlej rieky v neskrojenom toku,
belostná nádhera do tvaru nevliata.
Pohľady bez závratu kleslé do priepastí,
kde ich nič na slepotu ničím rozdrví,
dnes z hrozby nehrozenej, bez zovretých pästí,
údery bezbolestné, rany bez krvi.
To svetlo bez tône a temno bez svitania,
neviditeľný šľak po hmate bezprstom,
zmar línií a foriem v trasovisku zdania
a všetkých snov i zdaní neodvratný zlom.
To nič je strašlivé a nikto z jeho rodu
a nie a nikde, nikdy, v pustom odlive.
Zo samej hrôzy z nich k nim sa dať do sprievodu,
to je to strašlivé.
Odvaha, zadrž svet, nech by bol i planý,
a krásam trýzne nauč, nech len hreje plam.
S úzkosťou, steskom, s vierou, myšlienkami
byť i sám. Len byť! Ach, byť a nebyť sám!
Ladislav Novomeský - Smrť na stanici
Bol taký zváštny chlapec bledolíci,
divné mal oči, podivné mal sny.
Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.
Ladislav Novomeský - Zvada s vtákom, ktorý odpočítava život
Čas letí bez miery a štvrte neodbité,
bimbonky, to viem, jaro odzvonili,
v hodinách bez veže, po cíferníku neba
ručičky vtáčích krídel
tak idú, všelijak.
Kukučka, stvora umná z našich pondusiek,
tu v lese odkukáva celé životy;
- nože mi kuku-kuku, koľko rokov ešte...?!
Alebo smrť mi radšej teraz nespomínaj.
Chcem sa tu vyznať medzi storakými hlasmi
a čítať tisíc nespísaných básní.
Diviť sa tomu, čo tu život stvára,
jak väzeň, ktorý vyšiel zo žalára
a obzerá svet rukou pritlačenou k čelu.
Svrčkom sa pokloniť, že hudú bez účelu,
hádať či závidieť mám poľnej ruži v lóse,
keď jazyk lupení si zmáča v čerstvej rose,
kvapku z nej striasť, nech bozkom padne na rty,
a s borovicami si zahrať v karty,
keď im ich v rukách rozložili stíny.
Zavýsknuť do chrapotu len tak, bez príčiny,
raždím sa prebíjať, obchádzať misy barín,
z kameňa skákať na kameň a z rýmu na rým.
Rozumieť bodľačiu, keď na mňa zaútočí,
kvetinám, ktoré v bázni klopia oči,
a ušiam lopúchov pošepkať vlastný rumeň,
že sa tiež bojím ľudí, ktorým nerozumiem.
Potom jak bažant, ktorý húšťave sa zverí,
vnoriť sa odovzdane do dôvery,
ktorú tu ponúkajú steblá v bratskej spleti,
a svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety.
Nekukaj o smrti a zatvor za sebou,
nie to je hlavné v čase:
zatváraj dvere starých pondusiek,
za lístie schovaj sa, záclonu zelenú,
kukučka, kuku, kukulienka.
Ladislav Novomeský - Kráľovič dánsky
Cmitery nesmierne a úzkosť bez hraníc,
vek lebiek prebitých a prestrelených snov,
ach, kolké príčiny sa mučiť otázkou
byť, či nebyť.
Des nocí úbohých, keď trpel som ňou sám,
hrdúsi moje dni, keď ňou zas trpia iní,
viac nešťastní: bez ťarchy vlastnej viny
váhajú byť, či nebyť.
S ich hlavou v ruke stáť nad protestami hrobov
a nežne vdýchnuť na ňu chvíľu bez úzkosti,
byť cele pre nich,
byť z nich a v nich byť, v ich krvi a kosti,
myslím, že to je otázka.
Ladislav Novomeský - Pohreb mladej ženy
Smrť, sestra milosrdná, studenými prsty
roztrhla chabú šnúru na ruženci dní;
pohreb jak vánok šumí v rozknísanom tŕstí
a kráča dôstojný.
Po hrude hrudu hádže na rakvu tej žene
po ceste do temnoty jeho čierny krok.
Skončil sa jeden život. Jedno utrpenie.
Ostal len zármutok.
Smrť bola súcitná a milosrdným dychom
zhasla v jej utrpení svetlo blikavé,
jak ona zvykla sfúknuť po večere tichom
lampičku pri hlave.
A než sa navždy stratí v temných moriach hliny,
než sa v nich pohrúži, než pohrúži sa v nich,
rozsvietili sa všetky georgíny
na vencoch pohrebných.
Smrť láskavá ju strhla do zániku
a bolesť prečarila na rozklad a zmar,
a predsa vidno cez hmly sĺz i vzlyku
jej podobu i tvár.
V storakých rozpomienkach zjavovať sa bude
v myšlienkach na včera, čo zajtra prichodia.
Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie
je koniec života.
Zázračná bola smrť. Už ona nie je ona.
Je koniec ľudských múk. Je koniec objatí.
A pohreb jak jej zabudnutá tôňa
nesie ju v dojatí.
Už zašiel za bránku, už prídu Božie múky,
i chvíľa, v ktorej žiaľ svoj dožiali.
A všetky kríže roztvorili ruky,
aby ju objali.
Vojtech Mihálik - Starý album
Ozaj sú všetky mŕtve?
Všetky do jednej.
Aj stará mať?
Už na cmiteri býva.
A táto čierna?
Páči sa ti?
Hej.
Tiež leží v hrobe.
Ale veď je živá!
To sa ti zdá, má oči živé od lásky.
Čo je to láska, deduško?
Nik nevie.
A ozaj žili tieto staré obrázky?
Žili, no boli tu len na návšteve.
A ty si lásku poznal?
Ťažká odpoveď.
Áno, či nie?
Ach, nechaj staré bôle!
Viem, ktorú z nich si ľúbil, aj ti poviem hneď.
Ktorú, ty huncút?
Tú, čo skrývaš v stole.
Vojtech Mihálik - Dnes sa mi prisnilo
Dnes sa mi prisnilo, že po príbojoch ulice a v speve
zvonov jasom slnka kráčala si
nedbalá, nepozemská, mĺkva spolu s vetrom, čo ti
nežne dvíhal rukávy a vlasy,
a ja som skríkol na teba, v tme pasáže sa chúliac
ku stene, no škoda bolo môjho úsilia,
lebo ty, drahá moja, odvrátila si svoj zrak a uši
si jak prázdne mušle zakryla.
A hoci tisíc tvárí stretal som a tušil bitie zvonov
na skle okien, plameň slnka na odkvape,
stále som kráčal s tebou tichý, šedivý a verný ako
tieň, po ktorom ľudská noha šliape,
až kašeľ víchra vyplašil ma zo sna. Bola noc.
Dážď šušťal čierny, úlisný a ospalý
a stromy šúchali si rachitické chrbty o nebo a
hlavami jak zástavami kývali.
Niet veru lásky bez rizika.
Človek sa vrhá ako chrúst
do kvetov májového kríka,
až zaspí na lupeni úst.
Potom ho zrazia z konárika
a zožerie ho sprostá sliepka.
Niet veru lásky bez rizika.
Aká je tvoja kožka hebká
a tvoj bozk sladký ako mušt.
Ako je pekne oblečená lebka
na cestu v nekonečnú púšť.
Niet veru lásky bez trpkosti.
Človek to nevie, keď má rád,
že dolámať si môže kosti
a že mu stále hrozí pád.
Či Juan je, či Jano sprostý,
nakoniec dôjde k čaši blenu.
Niet veru lásky bez trpkosti.
Jak stádo na jatky nás ženú
cez nekonečne krásny sad,
a nedočiahneš vytúženú
a nebudeš ju nikdy mať.
Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná
Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to
že padol samovrah že vzniká báseň táto
že niekto odchádza a píše trpký list
že iný vracia sa že iný túži prísť
že krásny vynález ste v ume rozožali
že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
no milosť nenájde a bude strašne sám
že dohorieva knôt a stúpa temno z jám
Nie krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
na deväť gombičiek sa prosto zapína
Tak krása klenie sa vražedne nevinná
a cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna
Lež víchor bičuje plamene predstavy
a požiar žiada si vždy novej potravy
A zasa prosté je objať ju kolo drieku
a cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú
to telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna A čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva smútky a nepokoje
rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
a prosto načúva s oddanou vďačnosťou
Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote
má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený mocný je
smrť naňho počká si kým pohár dopije
a stojí do konca starý peň okmásaný
jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No žena pane môj stráca sa ako sneh
ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh
Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
zaháša svetielka požiare rozduchuje
pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje
lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti nepriateľ
Ach aký krásny je človiečik v lone matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
ach ja ťa rozviažem ako puk ružový
ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
ktorý sa s úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania na mlyne poznania
Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si Krásne to bolo synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva spád
Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
hladká a teplučká na zarosených lúkach
bujará v odpore pokorne stíchnutá
tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny
je smútkom značená nad pokorením ženy
je tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás
Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy
náručia loná žien keď padáš od únavy
utíšia zúfalstvá po boji prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe
sú vodou života pre všetky korienky
pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky
Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
v extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
tou silou odvahy zúfalstva súcitu
keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
ružové pupence pyšný prs koža skvelá
obliny vo svetle hodvábne tône tela
zázračná forma tá čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám - v chaose beztvarom
Ó padaj rosa snov Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných jám
prekazte zámery vráskam a osídlam
bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
za vami za vami prichádza večný jas
života prostého sedembolestných krás
Emil Boleslav Lukáč - Večná parabola
Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.
Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme predsa cudzí.
To obapolná tragika, nie jedna, ale dve,
polmuž a položena sme, a každý z nás to vie.
Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, abo nič.
Možno ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej" - len ret sa kriví v „nie".
Och, večná honba, večný kruh a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude, ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.
To krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.
Znej, melódia,
najvyšším tónom
snov, vášní, slastí,
spievaj o splnení
nesplniteľnom.
Aspoň dnes
spievaj o láske,
spanilá struna,
v najprudšom napätí
mne, mne.
Chvej sa, vlň,
tak ako nikdy
pod žiadnym slákom,
pod žiadnym bozkom,
zajtra beztak
praskneš, jaj.
Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé jaro, ktoré preniká
jak elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva vrie,
ktoré sa búria k nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky -
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz výbojne, raz zase kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu poviedku,
brávať to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi -
spáliť to radšej v srdca plame,
prv než to samé
uvädne.
Koho ty miluješ, to nevieš sama,
telo tvoje sa ako koník vzpína,
mňa rada mala si a v chvíli tej
iba priateľka tvoja bozkala ma
a ty si odtiahla sa odo mňa
jak prázdna čaša vína.
Nechám ti na vôľu a na rozmar,
vyber si toho, komu ústa podáš,
mne stačí iba rozžiarená tvár
a inak si ťa k srdcu nepustím,
darmo mi na ňom hlodáš.
Zas je tu jar a ona tvoja je,
máš právo vietor chytať rukami
a ja mám právo hľadieť do večnosti,
kedy môj vysoký sneh roztaje
a jedna snežienka ma omámi.
Medzi nami sú veľké rozdiely,
ty všetok život v očiach svojich nosíš
a srdce moje čochvíľa sa schúli
medzi tie srdcia, ktoré umreli
a ktorých sa už hrozíš.
Zahaste svetlá, záclony zatiahnite,
lebo my ešte pokračujeme,
nás včerajšia tma zjednocuje v cite,
my pijeme a nemilujeme.
Piť máme ešte čo, lež milovať už sotva,
už v hniezdach lásky iní sa usídlili,
loď naša ťažko tápa, kde je kotva,
lebo už by sme radi zakotvili.
Ťažko však zakotviť, niet prístavu,
nám more premieňa sa v súdok vína,
my sme sa oddelili od davu
a mrieme jednotlivo, každý osobitne,
to naša sláva je i naša vina.
Tu pred oči nám položili vázu,
čo vykvitla na počesť bohyne.
Skláňame hlavy, uznávame krásu,
lež naše šťastie je len vo víne.
Darmo sa podívam na pekné ústa
a darmo krásne vlasy pohládzam,
vždy na oceán hladím, kde hladina je pustá
a kde so svojou loďou vždy som sám.
Nech žije bohyňa, čo vládne mužmi,
lež ja som iba prostý námorník,
ja dám sa viesť len vínom, a nie láskou
a maják ten mi nezahasí nik.
Krista Bendová - Monológ
Nepovedz. Dobre. Stačí. Nemusíš.
Premôžem. Zatnem zuby.
Nebudem škrabkať ako myš
na dvere toho, koho ľúbim.
Dosť pokorenia. Treští mráz.
Na kryštál zmrazil slzu mäkkú.
Len neobanuj potom raz,
až sa ti zacnie po človeku.
Krista Bendová - Tak sama
Tak sama sama som a plyniem stromoradím
môj úsmev to si ty Môj vzlyk je tvoje chvenie
V pohybe vlastných rúk zriem tvoje roztúženie
a moja podoba je odraz tvojich hladín
Snáď hlúpa márnivosť z nehybnej hĺbky smútku
ma núti bielu tvár naladiť do grimasy
a smutne bláboliť: čo robíš teraz asi
či tiež si spomínaš či nevrátiš sa vskutku
Však potom s údivom nadvihnúc krivky vrások
sa v jednej minúte na pustú skalu mením
a tuším odrazu v tom zmalátnenom snení
úbohú bezhlavosť nedokončených lások
Krista Bendová - Popieram
Popieram Negujem Niet námesačných skrýší
Triezva je táto noc hoci sa ohňom pýši
a luna záhadná je nič než chladný kameň
Popieram Negujem Niet rozochvených ramien
bezruké Venuše sú v mužskej dlani panie
kamenné súsošia vtisnuté do vankúšov
Popieram Negujem Niet spásonosných lúčov
aj slnko zhynie raz pod hviezdnou ranou prudšou
jak zhnité jablko odpadne do priepasti
Popieram Negujem Niet vykúpenia v šťastí
kým smútok bude žiť a večne čelá brázdiť
človek tu nepozná krás iných mimo neho
Popieram Negujem Niet prístavov a brehov
nedôjde ľudská tvár poznania víťazného
svet - otrávený strom a my sme plody jeho
Krista Bendová - Keby tak ľudia
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
stavali by si hniezda na jabloni
k oblakom leteli vysoko nad polia
videli zhora domy zeme rieky
a štebotali o nich
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
ospievali by každý les a úval
a v jeden podvečer by potom pochopili
prečo je najkrajšia a najmäkšia tá pieseň
ktorú nikto nepočúva
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
boli by ako šípy vystrelené
ktoré sa lesknú v žiari slnečnej
a žiadne nebo nie je vysoké dosť pre ne
Valentín Beniak - Hovory zo sna - úryvok
Chváľme si hovor smutných milencov
ktorí už prešli za hranicu poznania
ktorí nenašli nikde hniezdo spoločné
bo zákon života je ukrutný,
už odnikiaľ im žiadna nádej nekynie.
Šepcú si: priepasti sa zatvoria,
alebo láska jak oblúk sa vyšvihne
z oboch brehov a nad hlbinou spojí sa,
ale nemajú vieru hory prenášať,
bo oba prešli už hranicou poznania,
už čosi naštrbené priniesli,
už čosi z minulosti bolí ich,
preto sa musia zrakom veľmi pohládzať,
ich stretnutím už nastalo i lúčenie,
bo cesty ich sa každú chvíľu rozídu,
pri každom návrate im srdce zajajká,
lebo nevedia do náručia hodiť sa,
zasnení idú ako po tŕňoch,
s obavou klopocú im dreváčky,
svedomie klopká ako povinnosť,
preto si masku povšednosti natiahnu,
preto sa smejú, ked si ruky odtiahnu,
zastretý úsmev je ten dobrý pomocník,
ktorý ich nebezpečím prenáša,
ktorý do smiechu zájde a pred zúfalstvo
postaví sa, keď slza má už vyvierať
a v vtáčích trilkoch nocou čiernou zapadne.
Chváľme si túto lásku hrdinskú,
bojovali sme o ňu veľmi statočne,
ale, bože môj, osud vždy bol mocnejší,
a musíme mu, musíme mu poddať sa
po zákone, čo káže ruži odkvitnúť
a hrozno vína podjesene postáčať
a zemi vrátiť, čo zo zeme vyrástlo,
musíme prijať posla rozlúčky
a prebudení zo všetkých snov musíme
osve si každý odniesť holú skutočnosť:
dni všedné, páľu nocí bez spánku,
stoickú studeň stromov z ovocia
očesaných, čo sladkosť svojho dozretia
nepoznali a jak svedkovia necitní
prizerali sa ku slávnostiam viničným,
za plesku ohňa a dunení mažiarskych.
Chváľme si slzu, ktorú skryli sme,
než prišiel dážď, čo potom za nás plakával,
a my už doma sedeli sme v pohovke
tichí a bledí, zahalení do plédu
a zahľadení na minulosť mŕtvejšiu
života nášho, ktorý v trosky zdrobil sa
skladané v torzo, čo nás ešte bolieva
jak miesto okostice pod sadrou,
ktorá nás sprevadí do nebytia.
Valentín Beniak - Odtrhneš kvet
Odtrhneš kvet, čo chvíľa ti prináša,
poďakuješ sa i za malý dar;
veď príde noc, čo rovnako pozháša
plamienky hriechov, cností svätožiar.
Pi, keď vidíš, že naliata ti čaša,
a líhaj, keď ti ustlú, by si spal,
a šepci zo sna: moja nežná krása,
teraz mi dovoľ, by som zaplakal.
Stratené všetko! Lapám už len tiene...
Kde je môj výbeh? Oblúky a siene?
Myšlienky ľahkosť páperná i smršť?
Kde sú? Pri ktorom hrôzy vetrolome
sa zastavili moje mladé kone?
Kde dostal kŕč i desiaty môj prst?
Valentín Beniak - Ó, pekné ženy
Ó, pekné ženy, čo ste zhodili
manželský pás pri vodách pramenistých,
prichádzali ste zo spomienok hmlistých,
ked zelené sa lúky kosili.
Od vás mi dochádzali posily!
Dali ich ústa, dolíky a výstrih,
záblesky sluhov v očiach čierno-bystrých,
i nôžky, ktoré povyskočili,
by vyšepkali život krásnym tancom,
mne, ktorý som bol smrti vyvolencom,
ďalekým od prameňov života,
čo zrazu začal vytrubovať vo mne,
až krása krások sklonila sa ku mne,
že ma z osídel smrti vymotá.
Valentín Beniak - Milosrdná mi buď
Milosrdná mi buď, prosím ťa, Smrť!
Nehraj sa so mnou ako šelma s myškou,
ale ak vlajkou chceš byť, nech som žrď,
alebo kyslé hrozno ponad líškou.
Ej, šibal som ťa: vrť sa, vĺčko, vrť!
Smelosti tej už prameň vo mne vyschol,
už bojím sa ťa, len ma nezaškrť,
buď bezbolestnou uspávankou tíškou.
Buď dobrodejka, ber si ma na plť,
zabudni na svoj strašný chmat do pyskov,
daj plavbu k obzorom, kde zlatá žlť
rozprestrie sa nad dávnou rodnou chyžkou,
a potom zbĺkle tóny poklesnú:
"Zhasnite lampy, ja chcem vidieť tmu!"
Valentín Beniak - Neboj sa
Neboj sa, tak lacná ti nebudem,
nebudem si ťa pre nič za nič brať,
musí byť medzi nami priehlbeň
omnoho väčšia, môj ty živý brat!
Ani ti schudnúť nedám až na dreň,
nebudem rúbať, keď ti praská ľad,
jednej z pomocníc poviem: chod mi preň,
a že ho pozdravujem nastokrát.
Potom babičkin valčík dám ti hrať,
čo smutný je, no zdráha sa byť piesňou
pohrebnou, ale na môj prstoklad
rozvíri sa nad tvojou dušou hriešnou.-
Vtedy pocítiš po mne veľký smäd,
padajúc k mojim vodám studňou tesnou.
Jestli te kdo vychvaluje, neoblibuj chvály,
nebo kdo chválu miluje, tratí se pomaly.
Zavazuje chvála očí a činí slepého,
privádzá ku nádhernosti milovníka svého.
Lépej vidíš, čo je v tebe, žáden tak nevidí,
kdyby videl, snad bys' nemel tej chvály od lidí.
Když máš chválu, nezanedbaj sám seba súditi,
víc chtej sebe, nežli iným o sobe veriti.
Nekdy lidé chválu dajú i zlému činení,
jak ju prijmeš, budeš vícej k zlosti naklonený.
A jak za dobré činení chceš býť v úctivosti,
tak podvodne zaslepený vejdeš do marnosti.
Július Lenko - Návrat
Sedím pri malej piecke ktorá hreje ako keď vonia ruža
a vonku sneží
padajú vločky snehu jak kúsky mäsa z anjelského tela
postihnutého leprou
ostatné už dávno podľahlo tejto chorobe
najprv vínna réva stromov
nakoniec lastovičí spev
teraz som konečne sám
pútnická palica spí v kúte
ovčí kožuch visí ako čierny luster dolu stenou
a pendlovky tikajú svoje nudné hlásky
prižmurujem oči a zrazu som tu v rodičovskej izbe
celkom malý a v plátenných nohavičkách
ako dávno som ťa takto nevidel Július
blaženého s aureolou detstva
celé dni sa ihráš na podlahe bez kobercov
skladáš si vlaky zo zápalkových škatuliek
pasieš pomyselné ovce na vzdušnej holi
a si raz princom a raz popolvárom
ako si to zaželalo srdce
len si ním pohol ako papierovým kukátkom
a nádhera sa zamieňala s nádherou
medzi týmito štyrmi stenami štyrmi ročnými obdobiami
Ako ten čas uteká každé ráno je o míle za nami
a čo je pred nami je očakávanie
Zatiaľ sa tu všetko zmenilo vidno že čas nezaháľal
stôl vyrástol do nepoznania
len noha pri ktorej som sa modlieval schradla
stoličky zvážneli
robia dojem starých žien v kostolných laviciach
okno sa temer zosúva vekom
je cezeň akosi ďalej k nebu
a piecka tá pri ktorej sedím sa viac schýlila do hrobu
ináč je tu všetko po starom
tam je posteľ na ktorej som sa narodil
tam zrkadlo a za ním cirkevné kalendáre
len to čo sa volá srdce domu
matka
ach mama načo som sem prišiel keď vás nieto
Július Lenko - Poznanie
Tak málo sme doteraz poznali
hoc sa už blíži poludnie
človek je stále nerodiacim stromom
vykradnutý ako sýpka poniže dediny
čítal si mnoho kníh ešte si nebol ani žiakom
v škole si sedával v prvej lavici
robil si skúšky z náboženstva a neviem z akých vied
a dnes si dospelým
rozumieš mnohým rečiam máš miesto medzi učenými
nad slnce svetelnejší.
Vo svete skazenom hodinovom stroji
byť vyskúšaným hodinárom
nájsť skrytú ťažko viditeľnú ryhu
a dať kolieskam správny chod
aby nám odbíjali spoľahlivý čas
taký ako je na nebi.
Byť aspoň jednu jeseň ošarpaným stromom
ktorému skmásali úrodu
zatvoriť knihy ktoré si obdivoval
dnes už neveríš ani jednej hláske
smeješ sa všetkým pomníkom a sovám múdrosti
zrážaš ich z písacích stolov
zavádzali ťa nočným škrekom a ty si prikyvoval
dnes viacej nebudeš
čoho si dosiahol vtesaný do mramoru
rozpadávaš sa jak hasené vápno
vo svete ktorý požiera vlastné mláďatá
a ktorý deň po dni seba zanecháva
glóbus na plytčine.
Štefánia Pártošová - Výrazná ľudská stopa
Nikto tu večne nebude,
čas šafári v nás ako hrdza v šabli,
nevymoceš sa z ostrozubých hrablí.
Tak je to v našom osude,
pred smrťou nikto neujde.
Tuhne v nás ako vápno v kvapli,
jej prsty v kolíske nás chňapli
a zatli do hrude.
Že v prachu navždy vyschnú žriedla,
že tma za nami, keď nás zmietla
do ničoty jej päsť?
Nie, svetlá stopa nevybledla,
bude aj z hrobu viesť
posthumným jasom hviezd.
Štefánia Pártošová - A keby zas
Kto seba druhým nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť.
Kto pravde cestu nedláždil,
do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal -
načo sa narodil?
Kto vieru v prehrách roztratil
a nenašiel ju znova,
lež k brehom svojej porážky
pokorne zavesloval,
kto na plytčinách utopil
kyticu mladých liet,
nič nedarujúc nikomu -
zbytočne uzrel svet.
Kto nikdy láskou nevzbĺkol,
šanujúc sviecu žitia,
kto poryv suchých citíkov
na zisky prepočítal,
kto chladný ako meteor
sám seba vyžiaril,
ten môže mŕtvy za živa
vystrieť sa na máry.
Ja požehnávam ušlé dni
búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč.
Andrej Plávka - Istému dievčaťu
Ako to riecť, keď svoje ťažké slová
ku tebe vyniesť zrazu nevládzem?
Máš i tak vôľu pred nimi sa schovať
a nebantovať číhajúci sen,
ktorý sa v tebe sladko zakuklieva
a presýpa už dievča na ženu,
do bobúľ vteká ako vínna réva
a utkáva si tajnosť blaženú.
Ale už vidím, ako z tvojich vlasov
semiačka búrok klíčia pomaly,
a detské hry sa noria do úžasov,
ktoré len teba zrazu obstali -
lebo len ty si centrom sveta teraz,
on nech je celý tebe poddaný -
do náruče si jeho obdiv zbieraš,
pokiaľ tvoj sen ho celkom omámi.
I vysúvaš ho z dráhy svojím driekom,
v ošiaľ ho hádže zázrak tvojich pŕs
kým k brehu dôjdeš touto prudkou riekou
nedrž sa peny, seba sa len drž,
lebo tie búrky v tebe majú hniezda
a v tebe má tá rieka pramene -
nad blúdením len jedna svieti hviezda
a tiež je v tebe, v láske ku žene.
Andrej Plávka - Neskoro
Hľa, tu je ten chodník, nosila si po ňom
večierkami pre mňa bozky ku háju -
viacej ako ľuďom verili sme stromom,
netušiac, že i tie už nás poznajú.
Potom si raz stŕpla, vášňou zahanbená
utekala domov tvoja plachá cnosť,
ale na chodníku jak Lótova žena
nemohla si premôcť ženskú zvedavosť.
Videla si blčať mladé borovice,
čo sa zapálili zrazu odo mňa -
potom už i tebe sčervenelo líce,
chcela si byť zrazu celkom rozumná,
ale na krok späť už nemala si sily,
lebo ešte hriechu v tebe nebolo -
vtedy začal klíčiť, práve v onej chvíli,
no už nie viac pre nás. Bolo neskoro.
Andrej Plávka - Materčina
Za celý život
som z tvojich hlbín málo vydoloval,
hľadajúc v trýzni mučivej
na každú báseň vyhriebsť pravé slová,
čo ostali by nažive
i dávno po mne
v príbytku verša ako zvestovanie
o tvojej kráse trvácej,
aby tie slová z ticha vykresané
zaklopať mohli na srdce,
čo žije všade,
v ľuďoch i veciach, dychtí len po slove,
tom pravom, čo ho preberie,
keď iba ním o sebe pravdu povie
jak sladký šepot matere.
Bez teba isto
ľudia i veci ostali by nemé,
brat by bol cudzí bratovi -
bez teba lásku k milovanej žene
najsladšie ktože vysloví?
Ľubomír Feldek - Pocta Ovídiovi
Odrazu Filemon pocítil, že rastie.
Najmä nohy od chodidiel nadol.
Ich prsty čoraz štíhlejšie prenikali prsťou,
ako keď sa nahé deti chytia prstom za prst.
Začul podvečerný praskot svojich vlasov
a skôr ako ho mohla oddeliť od úst
spenená, valiaca sa kôra dubu,
ešte nimi zvolal:
- Ako si to so mnou zrástla, Baucis, keď som teraz sám?
Ale Baucis už mala na ústach dlaň lipy.
Jej „Zbohom, miláčik!"
bolo už len nezmyselným šumom lístia.
A vtedy Filemona opustili ústa.
Ľubomír Feldek - Smrť obyčajného človeka
Smrť génia nikoho nenaplní smútkom. Je slávny,
na čo siahne, sa mu darí. Stihne urobiť viac ako iní,
aj lepšie ako iní, teda aj zarobiť viac ako iní -
a aj keď potom prepije viac ako iní a poplatí iným
viac, než poplatia iným iní, blázon by bol,
keby si myslel, že mu to iných nakloní. Ani to
sa neodpúšťa! A ak má ešte aj viac detí ako iní,
aj lepšiu ženu ako iní, a mnohé iné lepšie, krajšie,
väčšie ako iní, jeho smrť ozaj ťažko môže niekoho
naplniť smútkom.
Potešia sa, že zmizla obluda,
ktorá zavádzala. A aj keď mnohé budú potom robiť iní
horšie, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to horšie
robia aspoň iní. A aj keď mnohé budú iní musieť
potom robiť viacerí, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to
aspoň robia iní viacerí. Ach, veď i ja
som schopný týchto citov, ktoré každý skrýva,
a nikomu ich nezazlievam. Smrť génia skrátka
nikoho nenaplní smútkom.
Ale keď umrie obyčajný človek, ktorý celý život každé ráno
vstával do ťažkej práce, lebo ľahšej preňho nebolo,
a po práci pil najlacnejší rum a málo jedol a len veľmi
jednoduché jedlá, málokto o ňom vedel, a ktovie, či bol
niekto taký, komu zavadzal, je nám do plaču a nechápeme,
prečo sa hovorí, že je škoda géniov, keď srdce zreteľne
cíti, že práve obyčajných ľudí je škoda.
Ľubomír Feldek - Na dedinskom cintoríne
Na dedinskom cintoríne
sa prepadávajú náhrobné kamene
a mŕtvi
idú hore.
Čochvíľa
budeš sa môcť s nimi pozhovárať:
- Aké je to, umrieť?
- Ach, je to veľké oťaženie úst, také, že už neodtiahneš peru od pery.
- Otvoril by som si ústa na kolene!
- Smrť by ti tesne predtým odrezala nad kolenom nohu.
- Tak to už iba aby sa človek smial sám nad sebou?
- Sám pod sebou, sám pod sebou ...
- A ako to, že so mnou teraz hovoríte?
- To ty už s nami začínaš mlčať, bratku.