Slovenská poézia 1,2,3,4, 5
Česká poézia 1,2
Svetová poézia 1,2, 3 4,5, 6,7, 8
Texty piesní 1

Svetová poézia 1/8

Charles Baudelaire - Albatros
Jacques Prevert - Paris at night
Jacques Prevert - Okolo mňa sa krútil
Jacques Prevert - Červený pomaranč
Ovidius - Umenie milovať - Správny postup a vhodný výzor
Ovidius - Umenie milovať - Omamná chvála
Rudyard Kipling - Ak
Pia Tafdrupová - Posledná jemná kožka
Starojaponská poézia
Rainer Maria Rilke - Ľúbostná pieseň
Rainer Maria Rilke - Duinské elégie (úryvok)
Kazateľ (úryvok)
Charles Bukowski - Jedna pre starú krivozubú
Endre Ady - Moja matka a ja
Sándor Petöfi - Voz s volským štvorzáprahom
Sándor Petöfi - Človek
Sándor Petöfi - Povedal by som
Alexander Puškin - Slávik a ruža
José Martí - Okrídlená čaša
José Martí - Hostina tyranov
Jan Twardowski - Spravodlivosť
Jan Twardowski - Ešte
Jan Twardowski - Je aj neprítomný
Jan Twardowski - Óda na zúfalstvo
Zen - ukážky haiku
Li Po - Výstup na horu jemného obočí
Li Po - Dívky na člunu
Konstanty Ildefons Galczynski - Sen psa
Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu
Paul Verlaine - Túžba
Paul Verlaine - Sentimentálny rozhovor
Paul Verlaine - Child wife
Tu Fu - Na loďke
Tu Fu - Dedina pri rieke
Tu Fu - Západ slnka
Ernst Stadler - V prítomných nociach
Ernst Stadler - Blázinec
Else Lasker-Schuler - Čuj, Bože...
Arthur Lundkvist - Som vulkán
Arthur Lundkvist - Dievča
Edith Sodergranová - Boh
Edith Sodergranová - Fialové súmraky...
Edith Sodergranová - Pieseň o troch hroboch
Erich Fried - Maličkost
Erich Fried - Někdo bez sirek
Erich Fried - Poslední slova Dona Quijota
Erich Fried - Přípravné cviky na zázrak
Erich Fried - Ticho
Erich Fried - Ty
Thomas Dylan - A panství smrti pomine
Thomas Dylan - Je po pohřbu
Thomas Dylan - Kde kdysi vody tvé tváře


Charles Baudelaire - Albatros

Tí chlapci z posádky chytajú albatrosa,
mocného vtáka vôd, a tak si krátia čas.
Krídla ho na cestách vždy nevšímavo nosia
nad loďou čeriacou hlbiny temných trás.

Na doskách paluby padnúc im do zajatia,
hrdý kráľ azúru sťarbavie zhanbený...
Belostné krídla hneď žalostne sa mu sklátia
a ako veslá sa vlečú s ním po zemi.

Ten plavec s krídlami aký je smiešny, ľavý!
On, krásny pred chvíľou, aký je škaredý!
Jeden sa na jeho zobáku s fajkou baví,
iný ho, mrzáka, krívaním pajedí!

Básnik sa podobá kniežaťu vzdušných plání,
Čo zo striel smeje sa a sídli v nečase.
Však na súš zahnaný a krikom lovcov štvaný
pre krídla obrovské pohnúť sa nevládze.



Jacques Prevert - Paris at night

Tri zápalky po sebe zažíhané do noci
Prvá aby som ti videl celú tvár
Druhá aby som ti videl oči
Posledná aby som ti videl ústa
A úplná tma aby som videl že to nie je klam
Keď si ťa objímam.



Jacques Prevert - Okolo mňa sa krútil

Okolo mňa sa krútil
mesiace dni a v každej hodine
na prsník položil mi ruku
a vravel srdiečko ty moje jediné
Vytiahol zo mňa sľub
ako sa ruža z hliny vytrháva
A vzal si do hlavy ten sľub
ako sa ruža do skleníka dáva
Ja som však na sľub zabudla
a ruža razom uvädla
Vytreštil na mňa oči
úkosom na mňa pozrel
a nadával mi
I prišiel iný na nič sa nepýtal
len si ma celú obzeral
V duchu ma videl nahú
od hlavy nadol
potom keď šaty spadli z môjho tela
všetko čo mala som to bral
A kto to bol som nevedela.




Jacques Prevert - Červený pomaranč

Zips sa ti z bokov zošmykol
a blahá búrka tvojho túžobného tela
uprostred tmy
sa náhle rozdunela
A tvoje šaty spadli nehlučne
na vyleštené parkety
ako keď šupa z pomaranča spadne na koberec
Ale nám pod nohami
gombičky perleťové pukali jak jadierka
Červený pomaranč
ovocie večne krásne
hladím ti prsník oddane
a jeho hrot mi novú čiaru šťastia
nakreslil do dlane
Červený pomaranč
ovocie večne krásne



Ovidius - Umenie milovať - Správny postup a vhodný výzor

Ako sa žena hanbí dať prvá najavo vášeň,
tak zasa rada ju strpí, začínať musí však muž.
Žiaľ, taký mládenec príliš sa spolieha na svoju krásu,
ktorý čaká, či žena sama mu povie, že chce.
On má k nej pristúpiť najprv a prednášať prosebné slová,
ona nech jeho prosbám ochotne otvára sluch.
Pros, aby si ju získal, veď čaká na tvoje prosby;
aby si dosiahol všetko, prvotnú podmienku splň.
K pradávnym krásaviciam aj Jupiter prichádzal s prosbou,
jeho však, mocného, nikdy nezviedla niktorá z nich.

Iba ak spoznáš, že prosba v nej zobúdza zaťatú pýchu,
hneď zanechaj svoj zámer, zavčasu upaľuj preč.
Mnohé chcú mať, čo mizne, a neznesú, čo sa im núka,
a preto postupuj tak, aby si vyhovel im.
Nečakaj od prvej chvíle, že prosba bude mať úspech:
pod rúškom priateľstva, skryto zobuď v nej ľúbostný cit.
Takýto postup neraz aj prísnu dievčinu zmiatol:
kto si ju priateľsky ctil, ten sa jej milencom stal.




Ovidius - Umenie milovať - Omamná chvála

Keby si nadlho chcel si udržať dievča, nuž snaž sa
predstierať, že jej krása šialene spila tvoj zrak.

Ak ju v purpure nájdeš, chváľ purpurové jej rúcho,
ak má hodvábne šaty, ligotný hodváb jej chváľ,
nad zlatým šperkom jej povedz, že tebe je drahšia než zlato,
nad priadzou bož sa, že vlna dáva jej rozkošný vzhľad.

Keď ju v košieľke zazrieš, hneď volaj: „Načisto zhorím!" -
no súčasne ju pritúľ, aby jej neškodil chlad.
Spraví si v účese pútec? Ten pútec musí jej pristať;
stočí si želiezkom lokne - ctiteľom lokní sa staň!
Pri tanci chváľ jej ruky, hlas obdivuj pri speve piesní
a keď prestane spievať, vyjadruj ľútosť a žiaľ.

Každé jej objatie oceň a láskanie prijímaj vdačne,
potom ti toľkú dá slasť, na koľkú postačí noc.
A keby prevýšila aj Medúzu v krutosti srdca,
teba si s láskou a nehou privinie na bielu hruď.

Len sa neprezrad, prosím, že trúsiš falošné chvály,
nezrúcaj vzdušné zámky, tvárou keď šklbne ti smiech.
Tajná lož plodí úspech, no zjavná prináša hanbu
a dôveru ti právom odníme na večný čas.



Rudyard Kipling - Ak

Ak jasnú myseľ nestratíš, keď všetci
navôkol – blázniac – obvinia ťa v zlosti,
v nevere iných ak sám dokážeš si
veriť, no zvážiť aj iných pochybnosti,
ak zvládzeš čakať, neznaviac sa pritom,
lžou neodpovieš, ak ťa oklamali,
nenávisť druhých nesplatíš tým citom,
no nebudeš sa tváriť dokonalý,

ak dokážeš sniť, nedať však snom vládu,
myslieť, no dumy neurobiť cieľom,
do očú pozrieť víťazstvu i pádu
a rovnaký byť k tým dvom nepriateľom,
ak zvládzeš počuť nožmi pokrivené
v nástrahu bláznom priame svoje slová,
ak z ruín vecí, či žil si len pre ne,
zodratou dlaňou tvoriť začneš znova,

ak dokážeš dať výhry na hromádku
a staviť všetko na jeden ťah kariet,
prehrať a začať znova od začiatku
a slova o tej strate neprevravieť,
ak dokážeš dať povel srdcu, svalom,
nech slúžia ďalej, aj keď odumreli,
kráčať, keď nič už v tebe nezostalo,
len vôľa, ktorá vydržať im velí,

ak udržíš si hrdosť, vraviac k davu,
prostotu zasa, kráľmi obklopený,
ak nezohne ti hnev či priazeň hlavu,
ak napriek úcte nik ťa neprecení,
ak vtesnáš pritom do minúty prísnej,
šesťdesiat sekúnd behu z celej sily,
tvojou sa stane Zem i poklady z nej
a bude z teba človek, syn môj milý!




Pia Tafdrupová - Posledná jemná kožka

Ocitol si sa v mojom teritoriálnom spánku
a teraz škrabeš a ničíš
všetky moje hladké čisté plôšky

a medzi nezrozumiteľnými slovami
namierenými na moje hrdlo
na moju šiju na korene vlasov
trháš
poslednú jemnú kožku
v mojom tele zo skla

chuť zájdeného kovu
keď ma otváraš
keď lámeš moju pevninovú hrádzu
a leptáš si cestu
medzi mojimi nohami
čakajúc
keď sa rozložím
aby si položil mĺkve koľajnice
až do mojich najvnútornejších zón.


Starojaponská poézia

Bremeno mojej lásky by naplnilo sedem vozov.
Sedem vozov s ťažkými kolesami.
Takú ťarchu vláčim, ale sama som to chcela.

______

Potvorka láska,
ktorú som zamkol doma do skrinky,
vyskočila von a pevne ma chytila za hruď.

______

Som jedným z kvietkov borovice.
Môj drahý ma nezbadal medzi ostatnými.
Kvitnem márne.

______

Som ako bublina na vode,
čo prudko steká z hory Makimubu,
ja, krehký človek.

______

Keď sa jarné kopce
vznášajú vo vzduchu,
dušu poteší pohľad
na biele stužky dievčat,
čo v úžľabine zbierajú kvety.

______

Chcel som zbierať
fialky na jarnej lúke.
Pobláznený ich vôňou
prespal som
na lúke celú noc.

______

Ako vratký čln,
ktorý ráno opustí prístav,
stratí sa v diaľke
a nezanechá žiadne stopy,
taký je náš život.

______

Viem, že na tomto svete,
nič nie je trvalé,
a predsa, keď fúka jesenný vietor
sužujem sa
pre stratenú lásku.

______

Aký je šťastný ten,
kto môže počúvať nežný hlas svojej ženy,
kým celkom nezošedivie.

______

Kvapky rosy visia
na tráve v záhrade.
Keby sa dali pozbierať
a navliecť na šnúru tak,
aby sa neporušili.

______

Myšlienky na teba rastú
ako letná tráva, len čo je skosená,
znova divo vyšľahne.

______

Ach, telo mojej drahej ženy
oveľa lepšie ako sedem kabátov,
ponavliekaných jeden na druhý,
keď v zadieravo chladnú noc
hlasno šuchorí bambusové lístie.

______

Budem na teba myslieť v podvečer,
keď sivá hmla stúpa
a nad trstinou
sa mrazivo ozýva
hlas divých kačíc.

______

Skľúčený dlhým sedením doma
vyjdem do záhrady.
Uľaví sa mi, keď začujem
prenikavé cvrlikanie cikád.
Privolávajú večer.

______

Kým ja tu sedím ustaraná,
zmorená túžbou po tebe,
jesenný vietor vonku vzdychá,
na nebi mesiac
nízko vešia hlavu.

______

Neučešem si ranné vlasy,
tvoje milujúce rameno,
môj vankúš,
ležalo pod nimi.

______

Ak prídem k tej,
ktorá čaká, stále čaká,
plná radosti na mňa zažiari -
v ústrety tomu úsmevu sa rozbehnem.

______

Nemá ma rád...
Aj to sa môže stať...
Ale že by sa ani neprišiel pozrieť,
ako kvitne
na našom dvore pomarančovník?




Rainer Maria Rilke - Ľúbostná pieseň

Ako svoju dušu zadržať, nech neskúsi
sa dotknúť tvojej? Akože ju mám
od teba - a k akým veciam - preniesť?
Ach, rád by som ju ukryl k čomusi,
čo stratené je, čo navždy zhltli tiene,
na neznáme, veľmi tiché miesto, tam,
kde počuť iba tvoje hĺbky a ich chvenie.
Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka,
spája nás jak pohyb sláčika,
čo v jeden tón dve struny zladí presne.
Na akom nástroji sme strunou napätou?
Kto nás má v rukách, aký hráč je to?
Ó, sladkosť piesne.



Rainer Maria Rilke - Duinské elégie (úryvok)

Kto z anjelov by to asi začul, keby som skríkol? A keby ma aj jeden z nich pritúlil náhle k srdcu, rozplynul by som sa v jeho silnejšom bytí. Lebo krása je len začiatkom údesu, my sa ho snažíme znášať, ba obdivujeme ho, veď ľahostajne pohŕda tým, že nás môže zničiť. Každý anjel je strašný.
A tak sa teda zdŕžam a dusím v sebe temné vábenie vzlyku. Ach, sme schopní ešte niekoho potrebovať? Anjelov nie, ľudí nie a citlivé zvieratá vedia tiež, že nie je pre nás tak príliš domovom tento zvestovaný svet. Zostáva azda nejaký strom, na kopci niekde, my ho denne stretávame, zostáva včerajší chodník, úchylná vernosť nejakého zvyku - páčili sme sa mu, neodišiel, zostáva.
A noc, ó noc, keď vietor hviezdami ťažký nám z tváre ujedá - komu by nezostala tá vytúžená nežná klamárka, tá, čo osamelé srdcia úporne vyčkáva. A k milencom je lepšia? Ach, každý z nich pred tým druhým svoj osud ukrýva.
Ty to ešte nevieš? Prázdnotu svoju vrhni k výškam, ktoré vdychujeme; možno, že vtáky vír vzduchu dôverčivejším krídlom zacítia.
Áno, mnoho jarí potrebovalo ťa. A mnoho hviezd chcelo, aby si ich tušil. Z vĺn minulých jedna stále vracala sa, potom, práve si šiel okolo otvorených okien, sa husle odovzdávali. To bolo poslanie. Ale vyplnil si ho? Nebol si stále roztržitý z čakania, akoby ti všetko predpovedalo lásku? (Kam si ju chcel skryť? Veď veľké cudzie myšlienky tak často ťa navštevujú a ty s nimi nocuješ.)
No ak túžiš, spievaj o milencoch. Ešte viacej nesmrteľnosti tomu neskonalému citu! O zradených - ktorým takmer závidíš - veď sú o toľko plnší láskou než tí šťastní, spievaj vždy odznova spievaj neukončiteľnú chválu.
Hľa: dni hrdinu neplynú, vlastná smrť bola preňho zámienkou bytia - zrodil sa posledný raz. Milencov však vyčerpaná príroda prijme k sebe, akoby druhý raz nemala silu ich zopakovať. Na Gasparu Stampovú si stokrát spomeň, ako sa stalo, že ktosi milenku stratil - ten sedembolestný príklad lásky sa nás pýta: mám byť takýto tiež? Nemala by nám raz táto prastará bolesť dať viacej, by sme sa ľúbiac oslobodili od ľúbených a obstáli každý osve?
Tak aj šíp na tetive, keď celý sa odletom stáva, už viac je než šíp. Lebo niet spočinutia.
Hlasy, hlasy. Sústreď sa, srdce, a čuj; čuj sluchom svätých: veľké volanie ich zo zeme zdvihlo, kľačali ďalej, takí nevšímaví, takí nevládni, ale takí čujní. Nie. Nie že by si boží hlas tak ľahko zniesol. Ale nech v tom vanutí počuť plynulé zdelenie, ktoré prichádza odkiaľsi z ticha. To šepkajú nejakí nedávní mrtvi. Či v neapolských a rímskych kostoloch nikdy neoslovil ťa pokojne práve ich osud? Či sa ti nezjavovali vznešené nápisy ako nedávno ten v Santa Maria Formosa? Čo odo mňa chcú? Nesmie sa im zdať, že mi ubližujú, veď čiry pohyb duchov aj od púheho zdania často závisí.
Pravdaže, je čudné nebývať už ďalej na zemi, vzdať sa horko-ťažko naučených zvykov, ružiam a iným hrozne dôležitým veciam pre osud človeka nepripisovať už význam; tým, čím sme bývavali v úzkostlivých rukách, už nebyť, ba dokonca aj vlastné meno zahodiť ako polámanú hračku. Čudné - želanie, už nemať želanie - čudné: čo podliehalo vzťahom, vidieť v priestore a oprostené. Byť mŕtvym je únavné: stále to nahrádzať, stále na jazyku s tou trochou večnosti. Ale všetci živí chybujú, pretože rozlišujú až príliš.
Anjeli (vraj) niekedy nevedia, či sú medzi živými či mŕtvymi. Lež večné prúdenie oboch tých oblastí, všetky tie veky strhává do víru a v oboch ich prehlúša.
Vlastne aj pre tých, čo priskoro vzlietli, sme zbytoční. Odvykáme si od pozemského, ako sa od pŕs matky odvyká. Lenže my, čo potrebujeme čím väčšie tajomstvá a ktorým často smútok prináša šťastný úspech - mohli by sme byť bez nich?
Klame ten chýr, že kedysi v túžbě za Linosom do mŕtvej nehybnosti vnikla najsamprv hudba, až zdesený priestor vydal náhle takmer božského chlapca, takže bolo zrazu prázdno v tom chvení, ktoré nás teraz nadchýňa, utišuje a pomáha.



Kazateľ (úryvok)

Všetkému tomu som sa srdcom venoval,
aby som prebádal to všetko:
že spravodliví a múdri i so služobníkmi
sú v rukách Hospodina;
a človek u iných vopred
nespozná lásku ani nenávisť.

Všetko, čo stretne jedného,
stretne aj každého,
spravodlivého i zločinca,
dobrého a čistého i nečistého,
toho, čo obetuje
ako toho, čo neobetuje;
dobrého i hriešnika, prisahajúceho i toho,
kto prísah sa vystríha.

To je to zlo vo všetkom,
čo sa deje pod slnkom,
že všetkým rovnako sa vodí;
že aj srdcia ľudí sa preto plnia zlom,
že bláznovstvá majú v srdciach za živa
a potom ta k mŕtvym.

Lebo ten, čo ešte k živým náleží,
ten ešte nádej má;
bo živému psovi je lepšie
než mŕtvemu levovi.

Lebo živí vedia, že umrú,
no mŕtvi nevedia nič,
nijakú odmenu nikdy nedostanú,
aj na ich pamiatku sa zabudne.

Ich nenávisť, lásku i pomstu
už dávno stihla záhuba,
a naveky už nebudú mať podiel
vo všetkom, čo sa deje pod slnkom.

Choď a jedz veselo chlieb svoj
a s dobrou mysľou víno popíjaj,
veď Hospodin milostivo
už dávno prijal tvoju prácu.

Nech sú v každom čase šaty tvoje biele
a olej nech ti na hlave nechýba.

Užívaj života so ženou, ktorú ľúbiš,
po všetky dni
svojho pominuteľného života,
po všetky dni svojej márnosti,
ktoré ti pod slnkom dal,
lebo to je údel tvoj v živote
i v trápení, ktorým sa trápiš pod slnkom.

Všetko, čo hodláš rukou svojou robiť,
so silou rob;
lebo nieto činnosti a ani poznania,
niet rozumu a ani múdrosti
tam v temrave, do ktorej ideš.

Obrátil som sa a videl pod slnkom,
že rýchli nemusia vyhrať beh
a silní boj,
že múdry nemusí získať poživeň
a vidiaci bohatstvo,
že ani milosť nemusia dostať
takí, čo vedia,
no čas a náhoda prináša všetko.

Lebo nepozná človek svoj čas
ako tie ryby chytené do zhubných sietí,
či ako vtáky chytené do osídel,
tak ľudskí synovia trpia v čase zlom,
ked na nich doľahne zrazu.

Lež videl som aj múdrosť pod slnkom,
a tá sa mi zdala preveľkou.

Malé mesto a málo ľudí v ňom:
i prišiel proti nemu veľký kráľ
a obkľúčil ho a postavil
vysoké valy proti nemu.

A našiel sa v ňom bedár premúdry,
a ten by múdrosťou mesto zachránil,
nik však nespomenul tohto bedára.

I riekol som si:
Múdrosť je lepšia ako sila,
múdrosťou bedára pohrdli však
a jeho slová nevypočuli.

Len v tichu počuť slová mudrcov,
medzi hlupákmi vládne však rev.

Lepšia je múdrosť než bojovná zbraň
a veľa dobra zničí jeden hriešnik.



Charles Bukowski - Jedna pre starú krivozubú

poznám ženu ktorá stále kupuje hlavolamy
čínske hlavolamy stavebnice drôtiky
kúsky ktoré nakoniec nejako dá dohromady.
rieši to matematicky
skladá tie svoje hlavolamy
žije dolu pri mori necháva cukor pre mravce
a verí v konečnom dôsledku v lepší svet.
vlasy má biele zriedkakedy si ich češe
má krivé zuby a nosí vyťahanú neforemnú
kombinézu na tele ktoré by chcela mať väčšina žien.
celé roky ma popudzovala tým čo som pokladal za jej
výstrednosť - napríklad keď máčala vaječné škrupiny
vo vode polievala ňou rastliny aby dostali vápnik.
ale keď napokon myslím na jej život
a porovnávam ho s inými životmi
oslnivejšími originálnejšími a krajšími
zisťujem že zranila menej
ľudí než hocikto z tých čo poznám
(a keď poviem zraniť, viem, čo hovorím).
prežila hrozné časy, časy keď som jej možno mal
viac pomôcť pretože je matkou môjho jediného dieťaťa
a kedysi sme boli veľkí milenci ale ona obstála
ako som povedal zranila menej ľudí než
hocikto z tých čo poznám, a ak sa na to pozeráš takto,
tak vytvorila naozaj lepší svet. zvíťazila.

Frances, toto je báseň pre teba.



Endre Ady - Moja matka a ja

Iskrili jej vlasy čierne,
pláli oči orechové,
driek sa hojdal, kreolový
oslepoval obličaj.

Oči, pery jahodové,
srdce, bozky slzou vlahé,
taká bola najkrajšia tá
žena, moja mladá mať.

Len preto tak krásna bola,
by ona mne život dala,
by ona mňa počať mohla,
potom peklo môže prísť.

Na bizarnom účese jej
kliatba bola, zrodiť prišla
najbizarnejšieho syna,
chlapca najsmutnejšieho.

Splodiť prišla ten plod kliatby
na maďarskej smutnej zemi,
nanič pevca nových tónov,
racka v perí škovránka.

Dnes ni šľaku po jej oku,
ani vlasov po ebene,
zhrbená je, chromá žena
moja sladká dobrá mať.

Ja ju voštval do staroby:
nik jej nebol vzdialenejší
žitím svojím znetvoreným,
ako ja, jej smutný syn.



   Endre Ady - Az anyám és én

Sötét haja szikrákat szórt,
Dió-szeme lángban égett,
Csípője ringott, a büszke
Kreol-arca vakított.

Szeme, vágya, eper-ajka,
Szíve, csókja mindig könnyes.
Ilyen volt a legszebb asszony,
Az én fiatal anyám.

Csak azért volt ő olyan szép,
Hogy ő engem megteremjen,
Hogy ő engem megfoganjon
S aztán jöjjön a pokol.

Bizarr kontyán ült az átok.
Ez az asszony csak azért jött,
Hogy szülje a legbizarabb,
A legszomorubb fiút.

Ő szülje az átok sarját
Erre a bús, magyar földre,
Az új hangú tehetetlent,
Pacsirta-álcás sirályt.

Fénye sincs ma a szemének,
Feketéje a hajának,
Töpörödött, béna asszony
Az én édes jó anyám.

Én kergettem a vénségbe:
Nem jár tőle olyan távol
Senki, mint torz-életével
Az ő szomorú fia.



Sándor Petöfi - Voz s volským štvorzáprahom

Nie v Pešti stalo sa, čo rozpoviem.
Tam romantika taká nie je známa.
Spoločnosť pánov na voz vysadla
a viezla sa, iba tak, do neznáma.
Bol to však povoz volský, záprah jeho
dva páry volov predstavovali.
Po tvrdej hradskej s vozom pomaličky
si štyri volky vykračovali.

Jasná noc bola. Mesiac hore bol;
prechádzal zdrapmi mračien, bledý celý,
jak dáma v smútku, ktorá mohylu
manžela svojho hľadá na cmiteri.
Kramársky vietor v poli nakupoval
sladkú vôňu, ňou trávy dýchali.
Po tvrdej hradskej s vozom pomaličky
si štyri volky vykračovali.

Aj ja som tam v tej spoločnosti bol
a práve Eržiku mal za susedu.
Kým ostatní si vyspevovali
a reči viedli, žartovali kde-tu,
ja sníval som a Eržike som šepol:
„Čo keby sme si hviezdu vybrali?"
Po tvrdej hradskej s vozom pomaličky
si štyri volky vykračovali.

„Čo keby sme si hviezdu vybrali?"
Eržike vravel som ja, zasnívaný.
"Hviezda raz späť nás bude uvádzať
do zašlých čias v blaženom spomínaní,
až rozdvojí, až oddelí nás osud."
A spolu sme si hviezdu vybrali.
Po tvrdej hradskej s vozom pomaličky
si štyri volky vykračovali.



Sándor Petöfi - Človek

Nie, nemá človek páru v smiešnosti,
v takej žije on pýche, spupnosti!
Ohŕňa gamby nad svetom a sám
dohora dvíha nos až k nebesám.
Jak keby ich chcel zorať nosom tým.
Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

Čo kratšie je než oka mihnutie?
Priateľ môj človek, to tvoj život je.
Čas prihrmí a ďalej uháňa,
tvoj povojník on v jednej ruke má,
v druhej háv, čo ti má byť byť umrlčím.
Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

A za okamih čože urobíš?
Národy, krajiny si podrobíš?
Podrobiť možno si len zbabelcov,
a vládnuť nad takými je ti cťou?
Len na hanbu je vládnuť zbabelým.
Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

A ak si získaš povesť, glóriu?
Tá s tebou mrie, pod zem si vezmeš ju.
Ba snáď, sťa verný pes, ťa k hrobu až
sprevádza, pár sto liet má pri ňom stráž
a raz tam skape hladom večitým.
Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

Trvať má tvoja povesť, sláva? Kde?
Krajina, kde svoj ľud dnes vidíš žiť,
morom bola, a zas ním môže byť,
aj zem raz rozsype sa do hmlovín.
Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?



Sándor Petöfi - Povedal by som

Povedal by som: „Postoj, dievča,
postojže, kvet môj, hviezdny jas!
Boh jedným srdcom obdaril ma;
dám ti ho, ak chceš, tu ho máš."

Povedal by som: „Srdce moje
more je, nad nim vládni ty!
Získaš, bo najkrajšia v ňom perla
rodí sa, perla vernosti."

Povedal by, že „lesk svoj čistý
perla tá večne bude mať".
Aj viac by vedel, nepoviem však,
bo nemám komu povedať.



Alexander Puškin - Slávik a ruža

V hĺbke noci jarnej, v sade do tmy skrytom
spieva ruži slávik piesne pred úsvitom.
Ale milá ruža kolíše sa, drieme,
nevie cítiť, vnímať hymny lásky jemné.
Pre koho ty, básnik, pachtíš sa a stlievaš?
Pre studenú krásu či nie aj ty spievaš?
Na ňu nepôsobia básnikove vzlety.
Hľadíš na ňu - kvitne; vzývaš - neodvetí.




José Martí - Okrídlená čaša

Ty okrídlená čaša, kto ťa videl
skôr ako ja? Dvíhala si sa nahor
pomaly, majestátne, akoby vylievali
posvätný olej. A moje lačné ústa
sa prisávali k tvojmu okraju
a ani kvapku, ani kvapôčku
z božského moku tvojich sladkých úst
som neprepásol.

Tvoje rozpustené
čierne vlasy som rukou pohládzal.
A spomínaš si? - tvoje štedré ústa
držali sa ma, tvárne ako bozk,
ktorým som sa do teba prelieval.
A vľúdne bolo vôkol: celý život
som cítil v náručí, majúc v ňom teba.
Svet sa mi strácal z očí, jeho ruch,
i nenávistné dravé zápasy.
Len jedna čaša dvíhala sa nahor.
V neviditeľnom náručí k nej sklonený
a o jej sladký okraj prisatý,
v belasom vzduchu dvíhal som sa tiež.

Ach, láska - nekonečno, láska - umelec!
Koleso z kovu kováč ukuje,
kvet lebo ženu, anjela či orla
z tvárneho zlata vytepáva zlatník.
No iba ty vieš, iba ty
do jediného bozku vtesnať vesmír.



José Martí - Hostina tyranov

Je sorta ľudí - takých, čo sa držiac
vlastnej pýchy a všetkých svojich čínov,
neoddeľujúc dobrý od zlého.
A sú zas iní a sú ako kvet,
čo v mene lásky vánku dáva vôňu.
Ako sú v lese hrdličky i dravce,
sú hmyzožravé rastliny i čistá
mimóza a či klince v záhradách.
Sú tí, ktorí sa ľudskou dušou živia.
A tí, čo vlastnú dušu rozdajú,
aby si šelmy ohriali na nej zuby,
ako sa železo vo vnútornostiach panny,
studené, od jej tepla zohrieva.

Posadajú si na hostine tyrani.
A tam i oni i tí, čo im slúžia
- akože sa tam ľudské mäso podáva -
človečí mozog, jeho srdce hlcú.
Ale keď pritom skrvavenou rukou
vojdú do tela martýra, tu zrazu
vzplanie svetlo, vydesí ich a kvety
veliké ako kríž sa vymrštia.
A utekajú s hubami krvavými
do vlastných čiernych útrob tyrani.
Tí, ktorí sa tak majú radi, tí,
ktorých i poznanie vedie len do lakomstva.
A nikdy nenosili na statočnom čele
lúč svetla, ten, čo jarmo rozmetá,
ako keď slnko na žeravé kusy
trháva hviezdy, čo doň padajú.
Tí, ktorým ľudská dôstojnosť
nezdobila hruď, tí maličkí
druhorodenci života, tí, ktorí
len sebe žijú, iba pre svoj účel
a nikdy všetkým, v službách všetkého.

Hostiny, tance, háremy, chlipná hudba...
To čestný odvrhne, to vypľuje.
A ak sa to dá spraviť, s chladnou hlavou
to urobte: tam pribite ich všetkých
pri ceste na najvyšší stĺp
a rovno stredom ich mizerného čela,
všetkých tých zradcov ľudskosti.
Pribite ich, tak ako robotník
zabíja klince do drevenej rakvy -
neúprosne. Tých všetkých, ktorí
zubami trhajú svoj vlastný ľud.



Jan Twardowski - Spravodlivosť

Keby všetci mali po štyri jablká
keby všetci boli mocní ako kone
keby všetci boli rovnako bezbranní v láske
keby každý mal to isté
nikto nikoho by nepotreboval

Ďakujem Ti že Tvoja spravodlivosť je nerovnosťou
to čo mám i to čo nemám
aj to čo nemám komu dať
vždy sa niekomu zíde
je noc aby bol deň
tma aby svietili hviezdy
je posledné stretnutie a prvá rozlúčka
modlime sa lebo iní sa nemodlia
veríme lebo iní neveria
umierame za tých čo nechcú umierať
milujeme lebo iným srdce vychladlo
list zbližuje ale iný vzďaľuje
nerovní sa potrebujú
tak ľahšie pochopíme že každý je pre všetkých
a rozpoznáme celistvosť



Jan Twardowski - Ešte

Ešte nevieš byť sám
ešte sa držíš spomienok ako šikmého zábradlia
ešte sa chytáš biednych molí pamiatok
ešte nedávaš pokoj mŕtvemu
chceš ho pritiahnuť z druhého sveta za gombík
ešte sa vrháš kuklám na krk
ešte hľadáš srdce aby si ho dojil ako kozu
dôležitý ako pozauna
klopeš trpezlivým kopýtkom ruženca
napokon z náboženstva ti možno dať štyri mínus



Jan Twardowski - Je aj neprítomný

Boh je taký veľký že je a zároveň ho niet
taký všemohúci že vie nebyť
teda pritrafí sa aj jeho neprítomnosť
preto občas je temno a srdce búši
dokonca skučí ako nepokojný pes

ani veriaci neveria potichu
a prostredníctvom žartu chcú uniknúť pred vzrušením
i keď len nedávno verili naspamäť
že po celý život sa chvíľu čaká

no Boh je taký veľký že občas ho niet
mozog sa nakláňa ako unavený tulipán
a myšlienky bežia po spoločnej prázdnej ceste
tak ako lienky čo sa spolu schádzajú
aby sa na zimu skryli pred zúfalstvom
len mlčanie trvá a hviezdy vo výškach
aj mesiac je spravodlivý veď je celkom nahý
a vážky sú také pominuteľné že už všetko vedia
a posledný list bzučí rovno z topoľov
že je Neprítomný
lebo väčšmi bolí



Jan Twardowski - Óda na zúfalstvo

Úbohé zúfalstvo
poctivý netvor
strašne ťa tu sužujú
moralisti tí podkladajú nohu
askéti ťa kopú
svätí od teba utekajú ako od všetkých čertov
lekári predpisujú recepty aby si už šlo
nazývajú ťa hriech
a predsa bez teba
bol by som stále usmiaty ako prasa v daždi
upadol by som do nadšenia teľaťa
neľudského
strašného ako umenie bez človeka
nedospelého do smrtí
bol by som sám mimo seba



Zen - ukážky haiku


Podivuhodný,
kdo nepomyslí: ,Život utíká',
když se zablýskne!
______

Plevel v rýžovém poli,
vytrhán, leží zde jen tak -
zúrodňuje!
______

Dlouhá noc dneska,
šumění vody říká to,
na co myslím.
______

V tmavém lese
spadla bobule:
zvuk kapky vody.
______

Hvězdy na rybníce,
a znovu zimní liják
bičuje vodu.
______

Datel ťuká
už jen na jednom stromě:
den odchází.
______

Moře ztemnělo,
hlasy divokých kachen
jsou lehce bílé.
______

Skřivan:
osamělý hlas padá,
nezůstává nic.
______

Vyskočil pstruh,
korytem potoka
táhnou mraky.
______

Vítr utichá,
květy však stále opadávají,
pták zakřičí,
a ticho v horách je tím hlubší.
______

Zvuk drhnutých kastrolů
se mísí se skřehotáním
rosniček.
______

Zloděj ho tady
zapomněl -
měsíc v okně.
______

Spadlého listí
přinesl vítr až dost,
stačí na oheň.



Li Po - Výstup na horu jemného obočí

Země Šu je vyhlášená
pověstnými horami
a velikán E-mej
vymyká se srovnání.
Stoupám, rozhlížím se kolem,
vše je tak nezvyklé,
že nevím,
jak to vyjádřit.
Oblouk oblohy
zdá se opřený
o modročerné vrcholy,
barvy mísí se a prolínají
jak na mistrovském obraze.
Užasle zírám na mračna,
jež barvu mají fialek.
Zdá se mi, že výjev sleduji
na svitku hedvábí
z kouzelné mošny.
Když z oblaků linou se tóny
jaspisové flétny,
usedám na skalisko
a probírám se strunami
své loutny z nefritu.
Jen hrstka přání
životem mě provází
a jsem šťasten,
když některé se naplní.
Jako by opar mlhy
omýval mou tvář,
nános prachu
náhle se vytrácí
Potkám-li nebešťana,
jenž na bílé ovci přijíždí,
ruku v ruce vzlétneme
slunci vstříc.



Li Po - Dívky na člunu

Dívky z Wu,
s pletí bílou a čistou,
rády se pobaví
vyjížďkou na lodi.
Jediným pohledem
jaro svých srdcí
dovedou nabídnout,
když květy trhají
a vesele laškují
s poutníky na břehu.



Konstanty Ildefons Galczynski - Sen psa

Karfiolov je v poli
na celý život dosť.
Veľké sú karfioly
a v každom rastie kosť.
Najem sa znamenite,
dosýta budem jesť,
ó, krásne, krásne žitie,
ó, krásny som ja pes.

Chodím si dookola,
v prístenku stojí stôl,
má štyri nohy - z vola,
z komína utiekol.
Papkám si, okrem dosky
zo stola nič už niet,
ó, ty môj život božský,
ó, krásny, krásny svet!

Húf kráv sa lúkou tára,
doslovne: tridsaťšesť.
Vidím: to z párkov para
dvíha sa - len ich zjesť!
Páročky autentické,
kilometrový pás,
ó, chvíle heroické,
ó, neslýchaný čas!

Kus lesa k nebu pnie sa,
vres vôňou plní les,
je z mäsa ten kus lesa
a omáčkou je vres.
Nuž hlcem lesík celý,
vres lejem do misiek,
och, okamih ty skvelý,
och, prečudesný vek!

Jesenné vetry vejú,
dážď klopká klop-klop-klop,
na strome rezne zrejú,
letia do mojich stôp.
Tuk na riasy mi fŕka,
hovädzí vietor, leť.
Bravčový mesiac vzbĺka,
zbaranel celý svet.



Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu

keby tam v prázdnom údolí
nebol tak rázne
zahvízdal drozd,
kto by tu vedel,
že nastala jar?

______

na stráňach dediny Ide
dávno už zo žltej ruže
opadol kvet.
Neskoro som prišiel,
počúvam žaby.

______

taká je v lete
noc krátka, že len čo stihnem
zatvoriť oko,
už v hore hrdlíča,
zobúdza ráno

______

ako to jesenné lístie,
čo vietor odkamsi
a kamsi vlečie,
taký je môj údel,
ak nie horší

______

nie rosa padá
na strážnikovu búdu
v ryžovom poli,
lež slzy hladnej vtače,
čo prišla na hotové

______

márnosť je písať
zasnené slová
na bystrú vodu
a väčšia túžiť po žene,
ktorá ťa nechce

______

ako tá tráva
v prekrásnej hlbokej hore,
taká je moja láska.
Nikto ju nevidí,
nadarmo rastie

______

odkedy si ráno
v zrkadle vidím
tvár zahanbenú rokmi,
ani len vo sne
ho nechcem stretnúť

______

mala som si pred dom
zasadiť hriadku
ľalií zabúdania,
ale kto vedel,
že ma tak chytro nechá

______

MANŽELKA PRINCA ACUJOŠIHO NÁHLE UMRELA.
PO JEJ SMRTI NAŠIEL TÚTO BÁSEŇ V JEJ IZBE
PRIVIAZANÚ O POSTEĽNÝ STĹPIK.

spomeň si na mňa
po mojej smrti,
keď uvidíš, že vysoký vrch
hmla drží objatý
okolo pása

______

staroba prišla,
a nevedel som, kto je to,
nezamkol som sa,
neskríkol: Nie sme doma!
a teraz ju tu mám

Paul Verlaine - Túžba

Tak sivo a clivo je v tomto údolí,
hmly nad ním kľačia;
obzory ako čelá starcov; mrholí.
Speváčik, vtáča,
požičaj mi krídla, posvieť, do výšok ma nes,
kde slnko žiari,
len rýchlo do rajských záhrad, ó, do nebies,
do večnej jari,
kde slávnosť je, kde hudba číra, vznešená
priestory plní,
kde na srdce mi padá sladká ozvena
a vlní struny.
Tam pod dohľadom Boha krásne, čudesné
kvetenstvo horí,
tak k výškam stromov znejú vtákom do piesne
anjelské chóry.
Tam nikde nepočuté tóny odvšade
mámia nám srdcia,
tam v nádhernom a nevýslovnom súlade
znie hymna vrúca.
Flotila lodí s planúcimi plachtami
na vodách svieti,
v diamantovo modrom nebi nad nami
lesknú sa svety.
V nezemskom vzduchu vejú ako zástavy
arómy zradné;
jedna z nich celého ťa navždy zaplaví
a uspí na dne.
Tam svetielkujú panny, ktorým do očí
zapadá luna
a nesmiernosť tých smutných hviezdnych úbočí,
tajomstva plná.
Pobozkajú ťa cudne s božskou velebou:
básnik, si svätý,
veď vidíš, celá letka duchov nad tebou
vírivo letí.
Duša v tomto raji sem-tam aj potkne sa
- tie ideály -
aj príliš hladké krištáľové nebesá ju poľakali.
Cez ne je do siedmeho neba krokov pár,
vstúp, chúďa moje,
vstúp, krehký synček Adama, vstúp, mamonár,
zem ďaleko je.
Tu nie je ako na tom svete hrbatom
- sny polámané
a lásku s krásou, všetko kúpiš za zlato, tam nezostane
nijaká čistá vec; hodili by sme ju do prvej špiny
a básnik, čo by sa bál, že ho vysmejú,
by taktiež činil.
Preč, preč! Tam dobrý je len spiaci darebák
- dosť ich bdie stále;
preč od ľudí, preč od všetkého, najmä však
od žien čím ďalej!
Orol, ty blúznivec! Nesmiernosť hviezdnych dráh
krídla ti značia,
posvieť mi, pomôž mi a odnes na krídlach
spevavé vtáča!



Paul Verlaine - Sentimentálny rozhovor

Park pustý, všetko ľadom zakuté.
Dva tiene zjavili sa v zákrute.

Ich oči sú mŕtve a tvár popolavá,
sotva počuť, čo si práve vravia.

Park pustý, všetko ľadom zakuté,
dva tiene otvárajú zamknuté:

„Myslievaš ešte na to, čo nás opájalo?"
„Akoby na myslenie bolo toho málo!"

„Vzrušíš sa, keď sa moje meno spomenie,
a sníva sa ti ešte o mne?" - „Nie."

„Ach, každý z tých dní sa nám krajší zazdal,
keď sme sa vtedy bozkávali..." - „Azda."

„Nebo bolo modré - a koľko nádeje!"
„Nádeje niet, nebo ako všade je."

Tak tade idú, puká poľná tráva
a len noc čuje, čo si práve vravia.



Paul Verlaine - Child wife

Ty z mojej prostoty nechápeš ani zbla,
úbohé dieťatko!
Bola si ku mne ľahkomyseľná a zlá
a ušla zakrátko.

Tvoje oči! Vždy bolo plno nežnosti
v tých drahých zrkadlách!
Teraz ich múti žlč a žiaľ v nich žalostí,
stúpa z nich des a strach.

Jemnými rúčkami si zlostne mávala
ako zlý zápasník.
Ty! Ty moja hudba, sladká - no bývalá,
ty a tvoj kyslý krik!

Že ťa strašil hlas, ktorému sa hromami
pri každom slove čká,
ukryla si sa u mamy - ó, beda mi -
ako tá ovečka.

Nepoznáš pravú lásku a jej priepasti,
jej čistý jas, jej chuť,
to, že je plachá v šťastí, smelá v nešťastí,
že viacej je než smrť!



Tu Fu - Na loďke

Dosť som sa v cudzine naoral južných polí,
dosť večer v obloku nasníval o Severke,
dnes sa nám deti veselo plahočia v rieke
a so ženou sa prevážam na ľahkej bárke.

Motýle letia nad nami, niektoré po dvoch,
na jednom steble sa dve lekná otvárajú.
Načo mi porcelán, keď mám hlinenú šálku
a štipku sladkosti do voňavého čaju?



Tu Fu - Dedina pri rieke

Dedinu ovíja čistá priesvitná rieka,
je dlhý letný deň, plno tajného čara.
Pár lastovičiek, kedy chce, pod strechu šibne,
na vode kŕdle čajok sa perú a pária.

Manželka maľuje štetcom šachové štvorce,
pán synček, rybár, ihlicu na háčik skrúca.
Som starý dedinský truľko, a čo mi chýba?!
Leda ak vrecko zeliniek na slabé pľúca.



Tu Fu - Západ slnka

Slnko je nízko, odchýlil som oblok,
po rieke prúdi čaro včasnej jari.
Zo záhrady sa sladká vôňa šíri,
na brehu rybár večeru si varí.

Padajú z krovia rozvadené vrabce,
na priedomí sa hmýri oblak hmyzu.
Skade si, víno, že ťa dúšok stačí,
a zabudnem, že starosti ma hryzú?



Ernst Stadler - V prítomných nociach

V prítomných nociach mrazí moja krv po tvojom tele, drahá.
Ó, moja túžba je jak temná voda prehradená splavom,
Zložená v poludňajšom tichu, bez pohnutia číhajúca,
Dychtivá odtrhnúť sa. Letná búrka,
Čo sťažka zotrváva v pasci obťažkaných mrakov.
Kedy prídeš, blesk,
Ty, čo ju spustíš, naplníš ju vášňou, prievoz,
Čo pretneš zmeravenú hrádzu? Chcem
Niesť si ťa k sebe do podušiek ako hrste mladej ďateliny
Do pokyprenej krajiny. Som záhradník,
Čo si ťa mäkko ustelie. Mrak, čo ťa
Obklopí a vzduch, čo ťa zovrie.
Do tvojej pôdy zahrabať chcem svoju pomätenú páľavu
A túžbou rozkvitnutý vstať z mŕtvych nad tvojím telom.



Ernst Stadler - Blázinec

Tu je život, ktorý už o sebe nevie.
Vedomie na tisíc siah ponorené do Vesmíru.
Tu pustou sieňou znie chorál ničoty.
Tu je chlácholenie, útočište, návrat domov, detská izba.
Tu nehrozí nič ľudské. Meravé oči,
Čo rozrušené a vystrašené visia v prázdne,
Trasú sa len pred hrôzami, ktorým unikli.
No mnohým sa ešte pozemskosť lepí na nedokonalé telá.
Nechcú opustiť deň, ktorý mizne.
Zmietajú sa v záchvatoch, prenikavo vreštia vo vaniach
A mrnčiaci a bití čupia v kútoch.
Mnohým sa však roztvára nebo.
Počujú mŕtve hlasy všetkých vecí, čo utvárajú okolo nich kruh.
A vznášajúcu sa hudbu Vesmíru.
Hovoria občas cudzími slovami, ktorým nerozumieť.
Ticho a priateľsky sa usmievajú, sú ako deti.
V neprítomných očiach, v ktorých niet ničoho telesného,
prebýva šťastie.



Else Lasker-Schuler - Čuj, Bože...

Oči mi nočná tma
Zovrela do prsteňa.
Údery môjho srdca krv na plamene menia
A predsa šedivosť a chlad je vôkol mňa.

Ó, Bože, pri dňoch, ktorým dávaš jas
Snívam sen smrti.
Pijem ju vo vode a v chlebe ju škrtím.
Na tvojej váhe pre môj smútok nieto závažia.

Čuj, Bože... Tebe drahou modrou piesňou slávu
Vzdávala som, ten spev ti mieril do okien -
A predsa v tvojom večnom dychu neprebudila som deň.
Srdcom sa hanbím pred tebou za jeho hluchú jazvu.

Kde skončím? - Bože môj!! Veď do hviezd, do úplnku
Luny, aj do údolia všetkých tvojich plodov nazerala som.
Červené víno už vo svojich bobuliach má lom...
A všade - trpkosť - v každom jednom zrnku.



Arthur Lundkvist - Som vulkán

Som vulkán a ty si temná noc, v ktorej budem blčať.
Budeš hlboké more, čo schladí môj skalnatý breh.
Prinesieš mi nádherné dary a položíš mi ich k nohám.
Nežne sa ku mne privinieš, ňadrami oprieš o moju hruď a budeš mi
šepkať slová prameniace v hĺbkach.
A keď sa priženie búrka, keď nás schytí vášeň, keď sa v nás pohnú hĺbky -
vtedy sa vrhneme na seba a strašlivá žiadza zažne v nás jasavú radosť.
Som vulkán a ty si temná noc, v ktorej budem blčať.



Arthur Lundkvist - Dievča

Na teba spomínať znamená spomínať na jasné jasene pri potoku,
na zvončeky v priekope ciest a na letné hviezdy v korunách stromov,
spomínať na tvoje opálené plecia, na vôňu tvojej mladej pokožky
(práve tak voňali polia a zrejúce obilie),
spomínať na chvíľu pod košatým stromom, zatiaľ čo letný dážď šumel,
prekvapkával lístím a vták očarujúco spieval kdesi hore
na konári - alebo to naša krv tak spievala?



Edith Sodergranová - Boh;

Boh je pohovka, na nej si hovieme vystretí vo vesmíre,
čistí jak anjeli, kým belasými očami svätcov
opätujeme pozdravy hviezd;
Boh je poduška, o ňu si hlavu opierame,
Boh je oporou pre našu nohu;
Boh je zdroj sily a panenská temnota;
Boh je nepoškvrnená duša nevideného a zhnité telo nevymysleného;
Boh je stojatá voda večnosti;
Boh je úrodné semeno ničoty a hrsť popola po spálených svetoch;
Boh - to sú myriady hmyzu a extáza ruže;
Boh je prázdna hojdačka medzi ničotou a kozmom;
Boh je väzenie pre všetky slobodné duše;
Boh je harfa pre prsty najmocnejšieho hnevu;
Boh je to, čo túžba vie primäť, aby zostúpilo na zem.



Edith Sodergranová - Fialové súmraky...;

Fialové súmraky nosím v sebe od svojho praveku,
nahé panny, ktoré sa hrajú s kentaurmi v plnom cvale.
Slnečné žlté dni s pestrými pohľadmi,
len lúče slnka dôstojne velebia krehké telo ženy...
Muž neprišiel, nikdy nebol a nikdy nebude...
Muž je falošné zrkadlo, čo dcéra slnka zlostne rozbíja
o skalný útes,
muž je lož, ktorú nechápu bledé deti,
muž je nahnitý plod, ktorým pohrdnú hrdé pery.

Krásne sestry, vystúpte vysoko na pevné útesy,
všetky sme bojovníčky, hrdinky, jazdkyne,
nevinné oči, nebeské čelá a larvy ruží,
spenené vlny príboja a poblúdené vtáky,
my, najmenej žiadané, krvavo rozpálené vnútri,
tigrie škvrny, napnuté struny, hviezdy bez závratu.



Edith Sodergranová - Pieseň o troch hroboch 

Spievala za súmraku na dvore, čo sa chvel rosou:
V lete tri kríky ruží kvitnú na troch hroboch.
V prvom hrobe je pochovaný muž - spí ťaživým spánkom.
V druhom je žena s ustarostenou tvárou - v ruke drží ružu.
Ten tretí je hrob duchov, ide z neho hrôza.
Večer čo večer na ňom temný anjel spieva:
Nikto ti neodpustí, že si čas premrhal.



Erich Fried - Maličkost

Nevím co je láska
ale možná
je to něco jako tohle:
Když se vrátí
z ciziny domů
a hrdě mi řekne: »Viděla jsem
vodní myš«
a já si na ta slova vzpomenu
v noci když se probudím
a příštího dne při práci
a toužím
ta slova slyšet
ještě jednou
a také
aby ona vypadala přesně tak
jak vypadala
když je říkala -
Myslím že tohle je možná láska
anebo aspoň něco hodně podobného



Erich Fried - Někdo bez sirek

Všechno
co předstírá
že jsem to ztratil
se potajmu shlukuje
a řadí se
samo od sebe
do hotového domu
se zařízenými místnostmi

V kuchyni
už voní chléb
v teplé posteli ty opravdu ty
nahá odhazuješ přikrývku
a vztahuješ ke mně
na uvítanou
dvě živoucí paže



Erich Fried - Poslední slova Dona Quijota

Kdo má před očima
strašlivá
křídla větrných mlýnů
toho jeho srdce
a hlava
a dřevec
strhnou
do boje
s obrem

Avšak kdo má
křídla větrných mlýnů
po chechtotu chátry
pořád ještě v oku
a v hlavě
pořád ještě obra
tomu
dřevec
srdce proklaje



Erich Fried - Přípravné cviky na zázrak

Čekat se zavřenýma očima
před prázdnou parcelou
dokud tam nebude znovu stát
starý dům s otevřenými dveřmi

Tak dlouho se dívat
na stojící hodiny
dokud se sekundová ručička
opět nerozběhne

Myslet na tebe tak dlouho
dokud láska
k tobě
nebude smět být opět šťastná

Probouzení mrtvých
k životu
pak bude
úplná hračka



Erich Fried - Ticho

Ticho je cvrlikání
nepřítomných ptáků
Ticho je příboj a vír
vyschlého moře

Ticho je světélkování
před mýma očima ve tmě
Ticho je bubnování
tanečníků v mém uchu

Ticho je pach
po dýmu a mlze
v rozvalinách
jednoho zimního válečného rána

Ticho je to
co bylo mezi Nan a mnou
u její rakve
Ticho je to co není

Ticho je ozvěna
řečí a slibů
Ticho je
usazenina slov

Ticho je to
co zbude z výkřiků
Ticho je ticho
Ticho je má budoucnost



Erich Fried - Ty

Kde není svoboda
jsi svoboda ty
Kde není důstojnost
jsi důstojnost ty
Kde není teplo
a blízkost od člověka k člověku
jsi blízkost a teplo ty
Jsi srdce světa bez srdce

Tvé rty a tvůj jazyk
jsou otázky a odpověď
V tvém náručí a tvém klíně
je něco jako klid
Každý odchod od tebe
směřuje k návratu k tobě
Jsi začátek budoucnosti
Jsi srdce světa bez srdce

Nejsi článek víry
ani filozofie
ani předpis nebo majetek
na který by se dalo upnout
Jsi živá bytost
jsi žena
a můžeš se mýlit a pochybovat a být laskavá
Jsi srdce světa bez srdce



Thomas Dylan - A panství smrti pomine

A panství smrti pomine.
Nazí mrtví v jedno splynou
s člověkem ve větru a pod západní lunou;
když jejich kosti do běla ohryzány odvanou,
hvězdy jim vzejdou u nohou a loktů;
ač smyslů pozbudou, zas budou při rozumu,
ač mořem propadnou, vyplují na hladinu;
milenci budou ztraceni, však láska ne.
A panství smrti pomine.

A panství smrti pomine.
Kdož pod svíjivým mořem dlouho leží,
nezemřou v klubku stočení;
na skřipci zkrouceni, však klouby nepovolí,
do kola vzpleteni, přece se nezlomí;
v jejich rukou se víra vedví rozpadne
a jednorožec zla je naskrz proklaje;
v cáry rozerváni, přece se nerozpoltí, ne.
A panství smrti pomine.

A panství smrti pomine.
Už nebudou jim racci křičet kolem uší
a vlny hlasitě se lámat o pobřeží;
kde odvála květina, tam víckrát květ
do přívalu deště hlavu nepozvedne;
ač šílení a smrtí do země vbiti jako hřeby,
ty vzdorné hlavy prorazí chudobkami
a do slunce se vlámou, až slunce v pádu zahyne.
A panství smrti pomine.



Thomas Dylan - Je po pohřbu

Je po pohřbu: oslí chvály, hýkání,
vláni plachet uší, zdušené povrzávání
jednoho šťastného čepu v tlusté noze hrobu,
stažené žaluzie víček, zuby v černém,
usliněné oči, slané rybníčky na rukávech,
ze spánku burcující ranní pomlaskávání rýče,
jenž na světlo s rouškou soudného dne vylomí kost,
to vše tak otřásá ubohým chlapcem, že si podřezává krk
v temnu rakve a shazuje suché listí;
je po hostině času nadívaného slzami a pcháčem
v pokoji s vycpanou liškou a schnoucí kapradí,
kde stojím, abych uctil její památku, sám
v této poštkávající hodině s mrtvou hrbačkou Annou,
jejíž srdce pod příkrovem se jako pramen
rozlilo po rozpukaných světech Walesu
a utopilo v kalužích všechna slunce
(ač tento obraz k její chvále je pro ni nestvůrnou
a slepou nadsázkou; její smrt byla tichá krůpěj;
nesvolila by, abych se utápěl ve svatém přívalu
slávy jejího srdce; chtěla by ležet hluboko a němě,
bez druida svého zhrouceného těla).
Ale já, Annin bard, vysoko na stolci ohniště, svolávám
k obřadu všechna moře, aby se dřevěný jazyk její ctnosti
rozšvitořil jako zvony bóje nad chvalozpěvnými hlavami,
ohýbám valy kapradinových a liščích lesů,
aby její láska zpěvavě prokroužila hnědou kaplí,
a čtverem křižujících ptáků žehnám její schoulené duši.
Byla mírná jako mléko, to já tuto sochu čnící k nebi,
divokou hruď a blahoslavenou lebku obryně,
vytesal z jejího těla v pokoji s mokvavým oknem,
ve slepě žalostnícím domě, v mrzkém roce,
i když vím, že její vydrhnuté a trpce pokorné ruce
spočívají v řeholné křeči, její vetchý
šepot ve vlhkém slově, její mysl ve vykopané jámě,
její mrtvá tvář v sevřené pěsti bolesti;
a socha Anny je sedmdesát let kamene.
Tyto mrakem nasáklé, z mramoru vytesané ruce,
ten nebetyčný důkaz jejího hlasu, gesta, žalmu,
nad jejím hrobem bez konce rozvichří mě,
dokud vycpané plíce lišky v záškubech Lásku nevykřičí
a topořivá kapraď na černý práh nevypustí símě.



Thomas Dylan - Kde kdysi vody tvé tváře

Kde kdysi vody tvé tváře ovíjely
můj lodní šroub, teď suchý přízrak vane
a smrt má oči vyvrácené.
Kde kdysi hřívy námořníků proklíčily
tvým ledem, suchý vítr se žene
přes jikry, sůl a po kořenech.

Kde kdysi zelené uzlíky tvé sítě
stonuly v předivu příboje,
zelený rozplétač si kráčí,
nůžky přichystány a nůž mu volně visí,
aby řečiště uťal u pramenů vody
a do hlubin dal mokré plody.

Neviditelná, časomíra tvých přílivů
se láme o lůžko lásky z mořských řas,
chaluhy lásky usychají.
Kolem tvých kamenů kráčejí stíny dětí,
které z hlubin svých prázdnot volají
k moři plnému delfínů.

Suchá jako hrob, tvá zbarvená víčka
se nezavřou, když moudré kouzlo
po obloze a zemi plyne;
tvá lože mořský koral zkrášlí,
hadi v tvých příbojích si najdou skrýš,
dokud mořský vír víry naší nepomine.



   Where once the waters of your face

Where once the waters of your face
Spun to my screws, your dry ghost blows,
The dead turns up its eye;
Where once the mermen through your ice
Pushed up their hair, the dry wind steers
Through salt and root and roe.

Where once your green knots sank their splice
Into the tided cord, there goes
The green unraveller,
His scissors oiled, his knife hung loose
To cut the channels at their source
And lay the wet fruits low.

Invisible, your clocking tides
break on the lovebeds of the weeds;
The weed of love's left dry;
There round about your stones the shades
Of children go who, from their voids,
Cry to the dolphined sea.

Dry as a tomb, your coloured lids
Shall not be latched while magic glides
Sage on the earth and sky;
There shall be corals in your beds,
There shall be serpents in your tides,
Till all our sea-faiths die.



na začiatok stránky
na ďalšie básne