MARATÓN  BUDAPEŠŤ - 11.10.2015

V dňoch 10. a 11. októbra  2015 sme absolvovali medzinárodný bohate zastúpený maratón v Budapešti. Akcie sa zúčastnili títo členovia bežeckého združenia ŽELEZNÁ STUDNIČKA: Vilo Novák *  Peter Šafarik  *   Ľubo Petrík  *   Paľo Hajdúk
Akcia prebehla k veľkej spokojnosti všetkých zúčastnených.

03 04

05
06

08 09

10
11

14
15



DOJÁÁÁK ->

S parťákmi zo Železnej studničky sa už tradične zúčastňujeme klasických maratónskych akcií v Bratislave a Košiciach. Napadlo nás, že by sme mohli skúsiť aj maratóny u našich najbližších susedov – Budapešť, Viedeň, Praha. Povedané, dohodnuté, odklepnuté.

Dňa 10. októbra 2015 sme s odhodlaním zabodovať a zvíťaziť každý sám nad sebou odfrčali vlakom EC Csardás smerom Budapešť. Ubytko sme mali „zabúkované“, desiatu vzorne nabalenú - takže zatiaľ sa všetko javilo byť v len tom najlepšom poriadku.

Pokúsili sme sa u sv. Petra objednať aj slušné počasie, ale zdalo sa, že tento raz si pre nás nenašiel pochopenie a že nás asi nevypočuje. Už týždeň všetky meteo stanice na náš deň D tvrdošijne  predpovedali celodenný dážď a nedávali nám žiadnu šancu na zlepšenie. Nezostávalo nič iné ako oprášiť šiltovku, legíny, rukavice a niečo teplejšie na vršok a pripraviť sa na 4-hodinové moknutie. Nevadí.

Ubytko sme mali tip-top, spoločenská miestnosť s kuchynským vybavením a 2 spálne pre 4 ľudí – takýto luxus sme na predošlých akciách nikdy nemali. Nevedeli sme si vynachváliť a spytovali sme sa sami seba ako sa nám podarilo k takémuto čosi dohrabať (žeby šťastie bolo unavené?). Na druhý deň ráno pri odchode na štart naše nadšenie mierne schladil recepčný, ktorý nám nechcel nechať naše veľké batohy v hoteli. Tak sme si ich hodili na chrbát - ešte sme boli plní síl - a  svižným krokom sme odpochodovali smerom na štart „Hosok tere“ (čo bolo našťastie iba asi 2 km od nás).

Dorazili sme k odovzdávke vecí. Dievčatá obsluhujúce prichádzajúcich od nás očakávali ľaký batôžtek s náhradným tričkom a teplákmi, my sme ich však obdarovali olovenými batohmi – vyzeralo to, že sa ku nim do stanu chceme nasťahovať natrvalo. Ale batohy prevzali (veľký výdych) a my sme sa mohli kľudne presunúť na štart.

Aby som bol úprimný – úplne kľudne to nebolo. Vilo zmizol s tým, že ide zháňať voľné WC-ko, Paľo sa tiež niekde vyparil (asi získať kľúčovú pozíciu na štarte), Ľubo sa chcel pred behom ešte trochu rozcvičovať a ja som horúčkovito rozmýšľal, či si mám ísť prezliecť legíny za trénky keďže zrazu sa ukázalo, že počasie ani zďaleka nie je také zlé. Do štartu zostávalo asi 10 min. Po chvíľke váhania som múdro usúdil, že na toto už je neskoro a tak sme sa s Ľubom presunuli tiež do blízkosti štartového koridora.

Na štarte to už vrelo - hádam 95% štartujúcich už bolo vzorne nastúpených na svojich miestach. My s Ľubom sme sa tesne vedľa štartového koridoru začali rozcvičovať ( nie nadarmo nás stará partia železných studničkárov nazývala „baleťáci“ ). To som však už zaregistroval, že maratón bol odštartovaný, čelo koridoru sa pohlo a tak som sa na najbližšom mieste cez zábradlie vorval (ako taký vorvaň) do koridoru aj ja. V tomto okamihu som už stratil z dohľadu aj Ľuba.

Prehodil som zopár slov s mladíkom stojacim vedľa mňa, vzájomne sme si zaželali veľa šťastia v behu (angličtinou) a už sme sa pohli. 1,5 metrový veľký igelit, čo som mal na sebe natiahnutý kvôli dažďu, som hneď zahodil, lebo situáciu som vyhodnotil ako bežecky veľmi priaznivú ( ani zima, ani dážd ) –proste nedalo sa na nič vyhovoriť.

„Hajrá, hajrá“ – ozývalo sa hneď po štarte a takto sme boli povzbudzovaní po väčšinu trate. Bolo v tom cítiť čosi burcujúce, oduševňujúce a posilňujúce. Jedným slovom to, čo sme práve potrebovali a čo naše nohy poháňalo vpred. V tejto chvíli sme si maratón aj jeho slávnostnú príchuť asi všetci užívali najviac. Lebo na začiatku sa všetci cítia fajn.

Trať v Budapešti vedie väčšinou popri Dunaji – ja osobne mám pri behu rád pekné výhľady do širokého priestoru, špeciálne na more alebo rieku akou je aj Dunaj. Možno aj preto je to tohto roku už môj tretí Dunajský maratón ( Bratislava, Regensburg, Budapešť ). Aj s parťákmi sme následne zhodnotili, že tento maratón je veľmi pekný, trochu úsilia stoja výbehy na mosty, ale ponúkané krásne prostredie stojí za to.

„Zo začiatku sa kroť, snaž sa o rovnomerné tempo, a v záverečných 10 – 12 km ukáž ako vieš behať“ - bolo krédo, ktoré som si už dlho vopred vtĺkal do hlavy. Vopred som mal štatistickými zisťovaniami, analýzami, odhadmi a výpočtami naprojektované tempo 5:10 a tým pádom aj výsledný čas 3:38 (na základe posledných výsledkov a skúseností). Toto som napodiv aj dodržiaval – iba práve v tých záverečných kilometroch mi 1 minúta ušla. Takže môj plán s tempom mi vyšiel asi tak na 99%. Ale spokojnosť bola,  mal som z tohto behu veľmi dobrý pocit a možno to bolo aj tým, že sme si to spoločne vychutnávali ako partia štyroch na všetko odhodlaných mladých J ľudí ( maratónsky nestor Vilo, množstvo akcií zbierajúci Paľo, o pokorenie 4 hod hranice bojujúci Ľubo a ja.

Po behu už zhruba po 20 min sme všetci štyria boli kompletne nasáčkovaní v šatni. Vzájomne sme si zagratulovali a  vymieňali si čerstvé bohaté dojmy. Trochu sme popili a zajedli  čo sme našli vo vyfasovaných balíčkoch, prípadne kto čo ešte vykutral vo svojej batožine. Spoločne sme si potom ešte prešli priestory štartu. Tu sa nachádzalo množstvo bežcov, návštevníkov, množstvo stánkov ponúkajúcich rôzne pochúťky ktoré sme jednoducho nemohli neochutnať.

Na stanicu sme to mali zhodou okolností tiež zhruba 2 km a tak aj tento presun sme zvládli relatívne bezbolestne. Zostalo nám trocha času a tak sme si neodpustili návštevu staničnej veľmi slušnej reštaurácie kde sme sa ešte raz poriadne občerstvili (straty kalórií boli ozaj značné). Takmer sme zažili veľkú nehodu keď jeden náš nemenovaný parťák vstával od stola a kvôli unaveným nohám sa plnou váhou oprel o stôl rukami. Keďže stôl nebol príliš veľký a nebol nanešťastie ani priskrutkovaný k podlahe, 4 slepačie polievky vyleteli do vzduchu a len so šťastím popristávali pri svojich majiteľoch. Chvíľu sme to Ľubovi mali za zlé, že nás chcel pripraviť o takúto dobrotu a trochu sme sa naňho mračili. Ale keďže polievky zostali relatívne bez ujmy na zdraví, tak sme mu odpustili. Štrngli sme si čiernym Šoproňom a následne nastúpili do vlaku. Domov sme sa dostali celí, zdraví a hlavne max spokojní. Budapešť naozaj stála zato.

Zopár faktov:

Por      Meno   Netto        Brutto        Rozdiel   Kategoria                          

1012   Peter    3:39:07     3:43:25       4:18        S3 - 100

1089   Vilo      3:41:35     3:44:16       2:41        S7 - 1

2321   Palo     4:06:30     4:10:03       3:33        S1 - 498

2774   Lubo    4:18:24     4:23:57       5:33        S3 - 271

 

Pozn:

Rozdiel = hrubý čas – čistý čas,  inýmy slovami:  doba ktorá prejde medzi štartovým výstrelom a okamihom, ked sa bežec dostane na štartovú čiaru.

 

(c) p.safarik    -   Bratislava 24.10.2015